Keď v stredu ráno vyšla zdravica od Európskej komisie, ktorá v krátkom videu vinšovala Českej republike ku Dňu nezávislosti, čím sa myslel vznik ČSR, mohli sme sa pýtať, čia je to chyba. Čia je to chyba, že sme vynechaní zo spomínania na Prvú republiku?
Čaputová zablahoželala českému prezidentovi k výročiu vzniku prvej republiky Čítajte Bolo by pohodlné mávnuť rukou, že v Bruseli si niekto neurobil domácu úlohu a nástupníctvo po Československu pripísal Česku, lebo veď Slovensko vzniklo rozpadom Juhoslávie, nie?
Ešte sa môžeme hnevať aj na bratov Čechov, že si vzali zástavu, teda najmarkantnejší symbol pokračovateľstva.
Azda by sme aj mali recht, ak by sme upozornili, že z odkazov na Prvú republiku sa u susedov čoraz viac vytráca zmienka o spolutvorcoch a spoluobyvateľoch. Čo by sme trpko mohli zhodnotiť aj tak, že po vysídlení Nemcov sú z republiky symbolicky odsunutí aj Slováci.
Ale aby sme si nestavali alibi zo sebaľútosti a nemohúcnosti. Z kontinuity sme sa vylúčili najmä sami. Pretože sa už nejaké to desaťročie nevieme dohodnúť, či nás spomínanie na Prvú republiku spája, alebo rozdeľuje.
Veď aha, donedávna sa nad vencami s trikolórou schádzal na námestíčku pred Národným múzeom len úzky okruh historikov a poslancov z OKS.
