Keď som bola dieťa, tešila som sa na Dušičky. Viac než na veľkonočnú polievačku alebo jarné prázdniny. Cestovali sme za starou mamou, stretli sme sa s krstnými rodičmi, so strýkom a tetou, s bratrancami a sesternicami.
Vypočula som si, ako som vyrástla, ale nebola som ešte natoľko veľká, aby som naplno prežívala melanchóliu spomienky na zosnulých.
Smútok rodičov pri hroboch prehlušili sviečky. Tisícky sviečok s trasúcimi sa plameňmi. Pocit tepla a zoschnuté kvapky vosku na rukách. A vôňa ohňa. To bol jediný deň v roku, keď aj deti mali dovolené hrať sa s ohňom.
Zapaľovali sme sviečky a zľutovali sme sa aj nad opustenými hrobmi. Rodičia nám dovolili zapáliť kahanček aj pre neznámych, a hovorili, že nikto nesmie ostať bez spomienky. Vôňa novembrových cintorínov sa nám vryla do pamäti.
Príbehy tých, čo odišli
Vtedy ešte kahance nezdobili zlatí bucľatí anjeli alebo plastový Ježiško. Ale Pamiatka zosnulých bola aj tak farebná vďaka chryzantémam: bielym, žltým, oranžovým, zlatistým, bordovým, fialovým, huňatým, malým aj veľkým ako lopta.
Cintorínom vládli príbehy tých, čo odišli. Privolávali sme si predkov tak, že sme sa o nich rozprávali. Tam v novembrovej hmle na cintoríne.
Bola to často skúška schopnosti rodičov vtesnať do krátkeho príbehu alebo anekdoty život zosnulého. Blízkeho aj vzdialeného, drahého aj menej obľúbeného.
Pamätám si aj novembrové cesty z malej dedinky, Gemerskej Panice, naspäť do Lučenca. Cintoríny boli ako malé mestečká a chvejúce sa svetielka sviečok boli ako okná domov, v ktorých býva už len spomienka. Ale je stále živá.
Covidová melanchólia
Ako sme rástli, tak v nás rástol smútok a uvedomenie si straty, ktorá na Dušičky bola ešte ostrejšia.
Tento rok začiatkom novembra nepôjdem do Lučenca ani do Gemerskej Panice, tak ako milióny ľudí tento rok prvého novembra nebudú stáť nad hrobom svojich mŕtvych.
