Počkajme ešte pár dní s vyhláseniami o úspechu samotného testovania. Dnes nie je podstatná tlačová konferencia Igora Matoviča, ani reči o historickom víťazstve.
Ani verejné karhanie tých, ktorí tomu neverili a otázkami hádzali polená pod nohy štátu.
Podstatné je, čo sa udeje teraz. Ako naložíme s časom a ochotou ľudí, ktorí nedopustili, aby sa plán otestovať celý národ zapísal do dejín ako národná mobilizácia s najtrpkejšou príchuťou?
Ako naložíme s dôverou ľudí, ktorí napriek všetkej politizácii akcie uverili, že účasťou chránia životy? Čo presne znamenajú čísla z epidemiologického hľadiska a nie cez prizmu politiky? Ako veľmi je epidémia rozšírená a prijímame tie správne opatrenia?
Odpovede na tieto otázky rozhodnú o tom, či táto akcia bola úspešná.
Nerozhoduje chvíľková eufória z negatívneho osvedčenia, ktoré ľudia zdieľajú na sociálnych sieťach ako narodeninovú fotku svojho dieťaťa.
Chápu všetci, že ten modrý papierik nie je vstupenkou do sveta bez obmedzení a o týždeň môže byť všetko inak?
Pre zahraničie sme sa stali veľkým laboratóriom, v ktorom sa momentálne skúma či plošné testovanie dáva aj dlhodobý zmysel. Ale náš príspevok do globálneho poznania nemusí byť dostatočným zadosťučinením pre tých, čo počas víkendu prijali novú interpretáciu dobrovoľnosti.
Ak chceme niekomu tlieskať, tak by to mal byť potlesk pre lekárov a sestry, ktorí sa počas týždňa starali o vážne chorých a na víkend prišli testovať masy ľudí.
Za akú cenu boli schopní starostovia zorganizovať testovanie v obciach a mestských častiach. Oni sa nezmestia za chrbát premiéra na ďalšej tlačovke. Ale patrí im poďakovanie.
Pandémia ešte stále trvá a ešte veľmi často bude musieť premiér vyzývať ľudí k zodpovednosti, lebo tá bude kriticky dôležitá. Ako teda naloží vláda s dôverou všetkých, ktorí sa rozhodli pomôcť na odberových miestach, alebo sa prišli dať otestovať?
