Autorka je herečka a kabaretiérka
Myslím na všetkých ľudí po celej planéte, ktorí sú na tom horšie ako ja. Je ich dosť. Až ma facká hanba, keď si uvedomím, koľko sa niekedy sťažujem.
Včera som natrafila na desivý dokument o Afganistane, kde jedna pani povedala silnú vetu: „Po tom, ako k nám dorazil Taliban, sa síce skončila občianska vojna – ale načo je vám mier, keď nemáte slobodu?“ Prestalo sa strieľať v uliciach, ale ak povedali alebo urobili niečo, čo sa vláde nepáčilo, ublížili im aj ich rodinám.
S tým máme skúsenosti aj v našich zemepisných šírkach. A zdá sa mi, akoby sa niektoré staré praktiky vracali späť. Mám pocit, že od marca vláda stále niečo požaduje a vyžaduje, straší nás, vyhráža sa, nadáva nám.
Stále niečo od nás chce, ale nič nám nedáva. Len berie. Najmä nádej.
Volala mi kamarátka z Česka. Tiež nadávala na vládu, ja jej hovorím, pozri na tú našu, ona že, „ty vole, no jo“. Beznádej a bláznovstvo vládnu svetom.
Našťastie, cez tú čiernotu občas prenikne aj lúč svetla. V Benešove pri Prahe pred časom usporiadala zbierku na pľúcne ventilátory do ich nemocnice a počas troch mesiacov vyzbierali nemalú požadovanú sumu. Povedali si, spoľahnime sa radšej sami na seba.
Kto podporí umelcov
Po tejto pozitívnej skúsenosti mi hovorí: „Zorganizujme zbierku aj u vás na Slovensku pre umelcov!“ Pre umelcov? To ma pobavilo. To nie je ako u vás, kde si kultúru vážia. Tu sú momentálne umelci tie najväčší zbohatlícki vyžierači, ktorí vyplakávajú, a pritom nerobia nič prospešné.
Mala byť demonštrácia za kultúru, všetci sa zľakli, že sa nemôžu zgrupovať, že dostanú pokuty. Stáli sme pred ministerstvom desiati a neverili vlastným očiam, že nikto viac neprišiel. Veď princíp povstaní a demonštrácií nie je o tom, že robíš, čo ti dovolia, ale čo ti nedovolia!
Ale jedna vec ma mrzí najviac. Od umelcov každý čaká, že povstanú proti režimu alebo systému, oni sú väčšinou tí prví na námestiach, lebo ich ľudia poznajú a identifikujú sa s nimi a tým majú aspoň nejakú moc niečo ovplyvniť. Vtedy ich dav obdivuje, uznáva, kričí a tlieska.
Ale keď potrebujeme pomoc my, všetci sú zalezení. Protest za kultúru sa netýka predsa iba ľudí pracujúcich v kultúre, ale najmä tých, ktorí o tú kultúru stoja a prijímajú ju.
Bežní ľudia by predsa mali bojovať za nás. Tí, čo sedia za televízormi, čítajú knihy, chodia na vernisáže, na koncerty a do divadla. Nie. U nás zbierka na kultúru nebude fungovať. „To je mi líto,“ zhasla iskra nádeje aj v mojej českej kamarátke.
