Autor je politológ a arabista, spolupracuje s Ústavom orientalistiky SAV
Sudán sa v októbri stal treťou arabskou krajinou, ktorá sa pridala k tzv. Abrahámovým dohodám o normalizácii vzťahov s Izraelom. Tie v auguste 2020 podpísali Izrael a Spojené arabské emiráty, pričom v septembri sa k nim pripojil aj Bahrajn.
Spolu s Egyptom a Jordánskom je to už päť členov Ligy arabských štátov (LAŠ), ktoré uznali právo Izraela na existenciu. A zoznam pravdepodobne nie je konečný.
Ako ďalší potenciálni „normalizátori“ sa spomínajú Omán, Džibuti, Mauritánia a veľmi opatrne aj Saudská Arábia. Nech už sú dôvody týchto štátov akékoľvek, signalizujú jednu novú skutočnosť – na Blízkom východe sa definitívne rúca starý poriadok a vzniká nový.
Prečo vznikla arabská jednota
Starý poriadok bol založený na ideológii panarabizmu (arabského nacionalizmu) a z neho vychádzajúcej myšlienky arabskej jednoty, ktorú dlhé desaťročia razili predstavitelia všetkých arabských krajín.
Panarabizmus vychádzal z idey existencie jedného arabského národa obývajúceho súvislý pás od Maroka po Irak, ktorý má spoločnú reč, náboženstvo a kultúru. Arabský nacionalizmus sa zrodil pod tlakom Turkov vládnucich v Osmanskej ríši a najmä pod tlakom európskeho kolonializmu.
Keďže politicky a vojensky boli Arabi slabí, pokúšali sa oprieť o tzv. duchovné zbrane ako napríklad jazyk Koránu, islam a kultúrne dedičstvo, ktoré mali dokazovať ich civilizačnú veľkosť.
Zdôrazňovaním vlastnej slávnej minulosti a spoločných kultúrnych a náboženských väzieb sa chcel panarabizmus aspoň teoreticky vyrovnať s technickou prevahou koloniálnej Európy.
