Autor je prekladateľ a publicista
Minulý rok v Spojených štátoch tvorila naša skupina pomerne pestrý výber postkomunistických krajín od Slovinska až po Uzbekistan. Okrem iného medzi nami boli Srbka z Bosny, Albánec z Čiernej Hory a Srb z Kosova, čo je za bežných balkánskych okolností dôvod na otvorenie všetkých tých nezodpovedateľných historických otázok. Kto bol prvý kde, kto komu prvý čo urobil a čo z toho vyplýva?
Keď sme leteli z New Yorku do Portlandu, čiže vyše šesť hodín z jednej strany na druhú, sedela pri mne naša sprievodkyňa Karen. Karen bola milá ale staršia, opatrnejšia a komótnejšia, čo bol pre mnohých dôvod, aby jej spoločnosť nevyhľadávali.
Úprimne? Aj ja si viem predstaviť zábavnejšiu alebo, povedzme, inšpiratívnejšiu spoločnosť, len vôbec neviem hovoriť nie.
Chápete, šesť hodín z New Yorku do Portlandu. Šesť hodín, počas ktorých si viem dokonale predstaviť, ako čítam, spím alebo sedím a pozerám von oknom alebo len tak pred seba, lenže viete, akí sú tí Američania: hneď sa rozprávať, hneď sa spoznávať, hneď sa pýtať.
No a tak, keďže o Slovensku toho na šesť hodín nenarozprávate, poskytol som Karen niekde nad stredozápadom úvod do medzibalkánskych vzťahov.
Neviem, či pochopila, a neviem, či ocenila, že sme v tejto potenciálne výbušnej kombinácii prežili tri úplne harmonické týždne. Posledný večer, na Floride, po fľaši vína, s vedomím, že nikoho z nich už nikdy neuvidím a väčšina z nich aj tak robí oveľa viac a v oveľa horších podmienkach ako ja, som Marka stískal a všetko som mu to hovoril.
Marko ako Srb v Kosove hovoril Srbom, že by s tými Albáncami mohli aj nejako vychádzať. Nemali ho za to radi vlastní a ani tí druhí, ale zase mal dva metre a stodvadsať kilogramov, takže argumenty boli na jeho strane.
Tiež som mu raz oznámil, že u nás na Slovensku značná časť ľudí hovorí, že sme so Srbmi tak nejak spojení. Hovorí sa dokonca o bratoch. „To počujem prvýkrát,“ povedal. Takže tak.
Ako sa stať čestným občanom
Čiže sme boli v Portlande, jednom z najliberálnejších miest v Amerike, a potom sme sa rozdelili na tri skupiny, jedna išla do Tulsy v Oklahome, druhá do St. Louis a tretia do Lincolnu v Nebraske. O St. Louis som vedel prakticky všetko minimálne od čias Paľa Demitru, o Tulse som mal aspoň hrubú predstavu, zato o Lincolne som nevedel vôbec nič a o Nebraske len stereotypy. Ani sekundu som neváhal a vybral si Lincoln. Reku, treba spoznávať.
Veď si povedzme pravdu: chcel som sa na nich pozrieť. Na to, ako vyzerajú a čo hovoria.
No a tak sme leteli do Chicaga, odtiaľ do Lincolnu, lietadlom, ktoré pendluje ako mestská doprava a celý ten čas letí ponad rovinu, rovinu, rovinu. Pozriete sa pod seba, rovina; pozriete sa doľava, rovina; pozriete sa doprava; rovina. Niekde v diaľke, zhruba ako z Bratislavy do Milána, nejaké kopce.
A celá tá rovina rozparcelovaná do nekonečných štvorcových pozemkov, pri každom z nich jeden dom, ku ktorému vedie jedna cesta.