Autor pôsobí v Ústave sociálnej antropológie FSEV UK
Aktuálna kauza STU hybernujúcim Slovákom odhalila surovú realitu akademických inštitúcií, ktorá však určite nevznikla počas korony.
Navrhli odvolať rektora STU Fikara, na rokovaní bola polícia Čítajte Je dôsledkom tri desaťročia trvajúceho ignorantského a nekompetentného správania sa politickej triedy k celému verejnému sektoru a oblasti školstva, vedy a kultúry zvlášť. Ktoré sa však opiera o všeobecne akceptovanú ľahostajnosť širokých vrstiev obyvateľstva.
Konštatovanie redaktora Tomáša Prokopčáka o bezvýchodiskovej situácii prezidentky SR v súvislosti s (ne)potvrdením rozhodnutia Akademického senátu STU odvolať rektora prof. Miroslava Fikara je, žiaľ, príliš triviálne.
Je to ako s liečením nebezpečnej, dlhodobo zanedbávanej choroby. Pacient žijúci celé desaťročia nezdravým spôsobom života ignoroval diagnózy, ktoré ho úprimne varovali pred hroziacim vážnym ochorením, sa nakoniec musí podrobiť drastickej terapii. Teda ak chce prežiť.
Pri jej aplikovaní si môže vybrať iba medzi zlými a ešte horšími alternatívami.
Prekvapujúci je údiv slovenských médií, ale aj časti slovenskej verejnosti a napodiv aj časti akademickej komunity nad súčasným stavom univerzitného školstva a vedy na Slovensku. Ktorý akoby sa zviditeľnil až počas roku 2020 v súvislosti s kauzami Fakulty informatiky a informačných technológií STU a plagiátorskými kauzami niektorých ústavných činiteľov.
Tieto sú však de facto zlyhaním akademických inštitúcií a akademických funkcionárov, ktoré/ktorí im tituly pridelili. Ide pritom o problémy, ktoré v akademickom prostredí kvasia už tri desaťročia s presahom do totalitného obdobia.
