Autor je biochemik a imunológ, pôsobí v SAV a MUW
V priamej úmere s počtom nakazených pribúdajú vyhlásenia, návrhy riešení a stále nové vysvetlenia premiéra Igora Matoviča.
Počas trvania pandémie už vyrukoval s mnohými motívmi – od povolenia veľkých svadieb napriek odporúčaniam konzília odborníkov, cez elektronickú karanténu či povinnú štátnu karanténu, až po celoplošné testovanie alebo celoštátny lockdown. A popri tom ešte stihol porušiť nariadenie o povinnom nosení rúška v uzavretej miestnosti.
Aktuálne je to nápad s komunitným testovaním v reštauráciách, posilňovniach, či kostoloch.
Každé jeho vyhlásenie vyniká nemalou dávkou sebaistoty, čo je neklamným znakom neodbornosti. A s každým jeho vyhlásením býva zároveň spojené aj označenie vinníka za stav vecí, ktorý to či ono ohlásené opatrenie vyžiadal.
Či už sú to občania pracujúci v zahraničí, turisti, alebo tentoraz zasa prevádzky, ktorých otvorenie, ako špecifikoval premiér, „nám spôsobí nárast epidémie a čísla by sa mohli vyšplhať na dvojnásobok pôvodného stavu“.
V skutočnosti však prudký nárast epidémie spôsobujú spravidla nezodpovedné a populistické politické rozhodnutia.
Aktivita odvracia úzkosť
Dá sa pochopiť, že človek, ktorý v nebezpečenstve pociťuje bezmocnosť, má sklony robiť akúkoľvek činnosť a vnútorne sa presvedčiť, že nebezpečenstvo takto zvráti.
Sú niektoré situácie, keď môže akákoľvek aktivita človeku skutočne pomôcť. Trebárs pustiť sa do zdanlivo iracionálneho upratovania bytu v čase existenčnej tiesne môže viesť k objavu stratenej a dávno zabudnutej sumy.
Ale sú aj také okolnosti, keď sa radšej neodporúča čokoľvek podnikať. Napríklad, keď vám dôjde benzín uprostred púšte, pokladá sa všeobecne za rozumné počkať v aute na pomoc a nepustiť sa naprieč púšťou hľadať najbližšiu pumpu.
Snáď aj premiér všetku tú svoju činnosť vykazuje z pocitu bezmocnosti. Ale práve vtedy, keď sa človek cíti byť bezmocný, sa zvyčajne rozhodne zle.
