Vnuk mi telefonicky odpovedal ikstý raz v tradičnom večernom mobilnom rozhovore: „Dedo, tak by som už išiel do školy. Áno, tréning bol dobrý, ale kedy si konečne zahráme súťažný zápas... Dobrú noc.“
Zvláštne časy. Smutné. Beztak – všetko zlé je na niečo dobré.
Môj krpec pred pandémiou: „Máme matiku, fyziku, radšej by som išiel umývať autá, ako sa trepal do školy.“
To bolo kedysi. „Zase sme mali ten prekliaty atleticko-gymnastický tréning,“ ledva otváral ústa.
Dnes pred obrazovkou pri online tréningu zrazu robí kľuky ostošesť, lebo tréner sa pozerá priamo na neho. Vnuk, čosi medzi pubertiakom a tínedžerom, akoby zrazu dospel, zmúdrel. Podstatne obmedzil vylihovanie s iPadom.
Obetavý klub
Môj dorastenec je členom klubu (spoločenstva), v ktorom hrá a učí sa hrať takmer 500 detí, trénuje ich asi 50 trénerov. Majú aj slávne mená, sú medzi nimi vysokoškoláci, ktorí zároveň študujú, hrajú nižšie ligy a učia sa trénovať drobizg.
Šéf klubu ihneď po uvoľnení pohybu aspoň na šestorku futbalistov pokope (5 hráčov+ tréner) oznámil plán tréningov.
Týždeň, vyrátaný na minúty – polovica online, polovica vonku. Pri počte hráčov a hráčok a štyroch plochách úctyhodný matematický výkon.
Čo však nadchlo najviac – tréneri, platení len symbolicky, zvládajú dvojité dávky. Veď trénujú piatich, a nie dvadsiatich. Navyše tak, aby sa neotravovali. Klub je mládežnícky, dospelí hrajú nízku ligu.
Niektorí chalani majú ešte ambície – Madrid, Manchester, Mníchov a tí skromnejší cielia aj na našu ligu. Väčšina však už chápe, že minimálne rovnaké úsilie treba venovať škole ako futbalu, lebo si možno s kamošmi raz zakopú štvrtú ligu.
Nestojí mi to za námahu
Opísal som jeden klub z asi 2500 na Slovensku. Stavil by som sa o neviem čo, že minimálne v sedemdesiatich percentách by som o nich písal to isté. Najmä pokiaľ ide o menšie mestské či vidiecke kluby.
Dozvedel som sa, žiaľ, aj iné.
