Väzba nemôže byť nátlakovým prostriedkom, ale ani obchodným artiklom

Autor je bývalý minister spravodlivosti za Most/Híd

Čítajúc komentár Petra Schutza zverejnený v denníku SME 13. 11. v časti Justičné okienko som sa a rozhodol vyjadriť k súčasnému dianiu, hoci doteraz som bol zdržanlivý. Ako tvrdí komentátor, väzba naozaj nemôže byť ani nátlakový, ani mučiaci prostriedok.

Dlho som sa zdráhal komentovania, keďže pre moje dlhé pôsobenie v politike som sa osobne poznal s niektorými osobami, ktoré sú teraz obvinené, a ďalšie som spoznal cez moju advokátsku prax.

Čo hovorí Sklenka

No nedá sa mi nevyjadriť napriek tomu, že sám som spomenutý vo výpovedi JUDr. Sklenku.

Konkrétne v kontexte, „že od tretej osoby počul, že som vo funkcii ministra spravodlivosti údajne mal cez predsedníčku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len NS SR), JUDr. Danielu Švecovú ovplyvňovať“ rozhodnutie vo veci ĽSNS, aby táto politická strana bola rozpustená, a tiež z toho istého zdroja „počul, že som obehával sudcov NS SR vo veci mojich vtedy už bývalých klientov, aby rozhodovali v ich prospech“.

Tieto kvázi podozrenia proti mojej osobe nie je ťažké vyvrátiť, stačí osloviť príslušných sudcov, ktorí rozhodovali o ĽSNS, či som ich v tejto veci niekedy oslovoval (pripomínam, že rozhodli, že stranu nerozpustia).

Ani druhú vec nie je ťažké objasniť, tiež stačí obvolať 17 sudcov NS SR (medzi nimi JUDr. Rumana, JUDr. Berthotyovú), ktorí rozhodovali v predmetných daňových veciach.

Médiá by nás rozobrali

Justícia sa s problematikou väzobného stíhania borí už niekoľko rokov. Nie je to nový fenomén. Aj v minulosti sa vyskytli prípady, že niekoho neprávom vzali do väzby a, naopak, niekto vzatý do väzby nebol, pretože si to nezákonne vybavil.

Ale to, čo sa deje v posledných rokoch, je trošku za čiarou. Niekde sa nám to pomaly, ale isto kazí, a možno ani nie pomaly.

Ako minister spravodlivosti som bol konfrontovaný s narastajúcimi číslami väzobných stíhaní. Avšak tieto prípady nám nevyskočili ako prvé zo štatistiky súdnych rozhodnutí ani z toho, že sa využívalo len desať percent elektronických náramkov, ale z kapacitných dôvodov v ústavoch na výkon väzby.

Keď som sa pri návštevách týchto ústavov pýtal riaditeľov, vedúcich jednotlivých oddelení, že koľko z týchto „našich klientov“ (príslušníci ZVJS nazývajú väzňov klientmi) by mohlo byť podľa ich odhadu doma s elektronickým náramkom, odpoveď bola pre mňa šokujúca.

Stačí keď napíšem, že veľmi veľa.

Táto informácia sa dostala aj do médií, na čo som sa dostal do sporu s vtedajším generálnym prokurátorom JUDr. Jarmírom Čižnárom, ktorý sa expresívne pýtal, „či ich do väzby nemajú posielať“? Moja odpoveď je, že majú, ale len tých, ktorí tam patria.

Keď som pred sudcami apeloval na možnosť využitia elektronického náramku a otváral tému narastajúceho počtu väzobných stíhaní, ich odpovede boli tiež šokujúce. A to konkrétne, „že čo majú robiť, keď prokurátori toľko vecí navrhujú?“ Ja som argumentoval, že nestranne a spravodlivo podľa zákona rozhodnúť, a nie vyhovieť všetkému, čo prokurátor navrhne.

Druhá ich odpoveď bola, „že ale to by nás médiá rozobrali predsa". Toto som už ani nechcel komentovať. Áno, aj sudca je len človek, no za každú cenu musí mať odvahu zákonne rozhodnúť.

Nezákonný nátlakový prostriedok

A tu sa dostávame k meritu veci. Čo sa zmenilo, že máme o toľko viac väzobne stíhaných, keďže sa zákon a ani odborný náhľad nezmenili? (Pritom sa zákon zmenil práve v prospech rozšírených možností využitia elektronických náramkov.) Prax. Jedine prax.

Z inštitútu väzby sa stal nezákonne nátlakový prostriedok v rukách orgánov činných v trestnom konaní (OČTK).