Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Je to dráma, ktorej chýba len filmové spracovanie. Lenže do kina si naň dvadsaťštyriročná Lada Malovová už zrejme nezájde. Umiera. Vo väznici číslo 2 v Tosnenskom okrese Leningradskej oblasti.
Videla som zopár ruských väzníc. Tie, do ktorých nás zaviedli, aby ukázali „humánnosť“ ruského väzenského systému, boli to najlepšie. Väzni sa v nich zdali azda aj šťastní.
Svedectvá ľudí, ktorí prešli zariadeniami, kam sa zahraniční novinári nevodia, ale dokazujú, že v Rusku je rozhodne lepšie nič nespáchať.
Nedožiť sa slobody
Mladučká Lada dostala bez dvoch mesiacov osem rokov. Polícia tvrdila, že prechovávala drogy. V jej príbehu už nie je dôležité, či to naozaj robila alebo nie.
Vo väzení prekonala covid. Potom jej diagnostikovali sarkoziódu, vzácne zápalové ochorenie, ktoré napáda najčastejšie pľúca. Na slobode s kvalitnou lekárskou starostlivosťou sa pri troche šťastia dá prežiť. Vo väzení je šanca menšia, ale je. Niekedy choroba odíde rovnako nepochopiteľne ako prišla.
Ale Lada má smolu. Zistili, že má pľúcnu fibrózu, čo by samo stačilo, aby sa slobody nedožila.
Aby toho nebolo málo, ochorela na tuberkulózu, ktorá je v ruských väzniciach bežná ako nádcha v materských škôlkach. K tomu sa jej dramaticky zhoršila skolióza.
Zrátané, podčiarknuté – takto ťažko chorý človek za mrežami celkom určite neprežije. Aj ruský zákon preto pamätá na jeho predčasné prepustenie. Lenže Ladu pustiť nechcú.
Nevydarená rodina
Pozerám sa na fotky, ktoré kedysi zverejňovala na sociálnych sieťach. Čítam si, čo o sebe a svojich kamarátoch písala. A hľadám medzi riadkami cestu, ktorá ju doviedla až sem.
Novinári z ruskej Novoj Gazety sa stretli s Ladinou mamou. Volá sa Ľudmila Ivanovna, je malá a chudá. Čakali na ňu na stanici. Prišla z Moskvy a ledva vliekla dve obrovské tašky. Pre dcéru.