Autor je teológ a spisovateľ
V dejinách slovenskej národnej prízemnosti ponovembrového obdobia hral dlhodobo významnú úlohu časopis Zmena. V ňom sa už veľmi skoro po nástupe Václava Havla do prezidentského úradu začali objavovať ľudácke fámy o jeho príslušnosti k slobodomurárom.
Dôkazom mali byť jeho krátke nohavice, pretože je známe, ale iba v kruhoch ľudáckej emigrácie a jej okresných vyslancov, že každý slobodomurár sa stane členom diskrétneho združenia, aby sa nechal okamžite vďaka strihu svojho oblečenia odhaliť ako najvnútornejší nepriateľ zbožných ľudáčikov.
A keďže sa v tom čase ešte neodvážili, až na výnimky, otvorene hlásiť k ľudáckemu štátu, ktorého obnovenie malo byť podľa cyklostylovaných tlačovín na papieri z kanadských a amerických fastfoodov logickým pokračovaním novembra, prví na ranu prišli, ako už tradične predtým počas nacistov a komunistov, slobodomurári.
Škodcovia národa
Slovenská spoločnosť roky nezápasila iba s romantizujúci predstavami o vlastnom postavení napriek vonkajšiemu nepriateľovi, ktorým boli historicky okolité národy, ale aj s vnútorným škodcom, maďarónom, židovským lekárom počas vojny, liehovarníkom, českým legionárom, neskôr Maďarmi, ktorých sa nepodarilo vysídliť, alebo Američanom.
Všetkých zahraničných nepriateľov, z ktorých mnohí niesli viacnásobný hriech, spájala predstava o nepriateľskej etnicite.
Slováci boli v romantických bludoch o vlastnej čistote vykresľovaní, a nie iba propagandou, ale aj ľudovou kultúrou, ako najvľúdnejší, autentickí, vždy odetí v bielom plátne alebo bielom ovčom rúchu, slovenské ženy mali biele prsia a svetlé vlasy.
