Autor je filozof
Polícia mala 17. novembra dostatočný právny základ na to, aby rozohnala zakázané protivládne demonštrácie a prípadne pozatýkala ich účastníkov. Napriek tomu nepostupovala týmto spôsobom, za čo si na viacerých miestach vyslúžila kritiku.
Šeliga žiada od Mikulca vysvetlenie, prečo polícia počas protestov nezasiahla Čítajte Jej umiernený prístup bol však správny, a to bez ohľadu na to, čo si o protestoch či o samotných protestujúcich myslíme.
Okrem toho, že sme sa vyhli absurdite, akou by oslavovanie 17. novembra násilným rozbíjaním protivládnych demonštrácií nepochybne bolo, učinilo sa tým za dosť základným hodnotám demokratického právneho štátu, a to aj za cenu formálneho nedodržania všetkých vládnych opatrení.
Právo protestovať je posvätné
Slovensko sa totiž hlási nielen k formálnej koncepcii právneho štátu, ale aj materiálnej; nejde teda len o formálne dodržiavanie pravidiel, ale treba sa pýtať, a to najmä ak ide o základné práva a slobody, aj na kvalitu písaných pravidiel.
Zopakujme si totiž, čo sa u nás stalo: vláda prijíma drastické opatrenia s bolestivým a často až zničujúcim vplyvom na živobytie mnohých občanov. Čelí pritom kritike za pomalé a nedostatočné kompenzácie.
Niektoré opatrenia – ako hmotná nezodpovednosť štátu zakotvená priamo do zákona o ochrane verejného zdravia, či 14-dňové domáce väzenie, vrátanie zákazu chodenia do práce, pre netestovaných ľudí – prinajmenšom balansujú na hrane ústavnosti.
A práve za takejto situácie vláda občanom zakazuje, aby sa proti nej protestovalo v uliciach.
Vláde sa u nás darí posúvať mieru tolerancie občanov voči represívnym opatreniam, avšak ani to by nemalo zastrieť fakt, že zákaz protivládnych protestov je v demokratickom právnom štáte jeden z najbrutálnejších zásahov do základných politických práv, ktorý má prichádzať ako absolútne posledná možnosť.
Dokonca ani v čase vojny by nebolo jednoduché modelovať situácie, počas ktorých by bolo prípustné zakázať protivojnové demonštrácie.
