Ak by sme chceli tvrdiť, že každá minca má dve strany, a teda aj vytúžená kultúra transparentnosti má negatíva, nemohli by sme si želať lepší príklad ako Igora Matoviča.
Požiadavke transparentnosti rozumieme asi takto: že zodpovednosť k občanom sa nevyvodzuje len počas volieb, ale aj priebežne. Pričom občan má právo kontrolovať, ako sa výkon úradu deje, ako sa nakupuje tovar alebo služba či obsadzuje miesto v administratíve (pozri híringy kandidátov na generálneho prokurátora).
Sociálne médiá mali v technooptimistickej verzii tento dohľad verejnosti uľahčovať a prinášať ho voličom priamo pod nos. Pričom profil politika mal plniť úlohu akéhosi verejného diára.
Premiér Matovič chápe priestor statusov nielen odpočtovo, teda s kým si potriasol ruku a akú agendu presadil, ale používa toto miesto, aby sa prihováral občanovi. Čo je samo osebe skôr sympatické.
Avšak Matovič sa svojmu publiku nezodpovedá, volá ho ako svedka svojich banálnych sporov. A tak sa dozvedáme, ako premiér hodnotí mentálnu výbavu ministra hospodárstva. A že skôr by úlohu zadal Klárke – poznáme ju z predvolebného videa, v ktorom robila s tatinom rozhovor – ako jemu.
