Aj dystopie ako „existenciálna kríza EÚ“, „dejinné rázcestie“ (a podobne) znejú po videokonferencii premiérov EÚ. Superlatívy o zlyhaní dohody vo veci právneho štátu vo väzbe na rozpočet a fond obnovy môžu preháňať, veď – napríklad – dlhová, banková a grécka kríza aj s eurovalmi sú ešte v živej pamäti.

Nedá sa však ani povedať, že sú vytrhnuté z reality.
Maďarská a poľská blokácia, aj so slovinskou podporou, ešte nie je faktické veto. To môže padnúť až na riadnom summite. Riziko, že Únia bude musieť po 1. januári prejsť na akési provizórium – rozpočtové, medzivládna dohoda, schéma tzv. posilnenej spolupráce, alebo sa vymysli ešte čosi iné – sa však zdá o čosi vyššie než značné.
Zatiaľ čo u Varšavy sa očakáva vyjednávacia „elasticita“, ktorú opodstatňuje aj zopár kompromisov, čo v minulých sporoch s komisiou urobili, Orbán bude najtvrdší oriešok.