Autor je analytik Inštitútu pre stratégie a analýzy (ISA) Úradu vlády SR. Text predstavuje súkromný názor autora.
Analytik inštitútu INESS Róbert Chovanculiak napísal pre tento denník text kritizujúci vzdelávaciu politiku, ktorej cieľom je „viac vysokoškolákov“. Jeho argumentácia je však chybná a ak by bola aplikovaná na slovenské pomery, nepriniesla by úžitok a neviedla k dlhodobej prosperite našej krajiny a spoločnosti.
Prestaňme raziť cestu „čím viac vysokoškolákov, tým lepšie“ Čítajte Počet vysokoškolských študentov je totiž to, čo sa v angličtine nazýva „červený sleď“ (red herring), pretože to odrádza od sledovania podstatných otázok v rámci organizácie univerzít a školstva celkovo. (Červené slede sa používajú ako príklad na odvedenie pozornosti – pozn. red.)
Podstatnejšia otázka je, ako dobre pripravuje slovenské vysoké školstvo ľudí, ktorí ho navštevujú, pre globálny trh práce a zmeny, ktorým čelí, a či jeho celková efektivita podporuje ciele krajiny v ekonomickej a sociálnej oblasti.
To, že absolventi nepracujú v odboroch, ktoré vyštudovali, nie je problém, ale skôr výhoda, keďže zakonzervovanie ľudí v limitovanej pracovnej oblasti od skorého veku nevedie k dlhodobej pracovnej agilite či rozhľadenosti.
Slovenské vysoké školstvo potrebuje väčší dôraz na kvalitu, a tak ako v ostatných častiach vzdelávacieho sektora reformu spravovania, kontroly, podpory a financovania.
Bezplatné školstvo nie je zadarmo
Chovanculiak kritizuje bezplatnosť vysokého školstva na Slovensku, ktoré produkuje vysoký počet ľudí z „neuplatniteľných odborov“. To je podľa neho spôsobené tým, že na vysoké školy sa dostávajú „akademicky menej zdatní“ študenti.
Z mnohých druhov testovaní vieme, že vzdelávací systém na Slovensku viac podporuje žiakov z vyšších príjmových skupín, a teda „menšia akademická zručnosť“ môže byť čiastočne výsledkom nerovnosti, ktorá by bola limitovaním prístupu, napríklad priamym spoplatnením, k vyššiemu vzdelávaniu ešte prehlbovaná.
Istá forma „dane pre vysokoškolákov“, podobná britskému systému, je niečo, s čím by sa dalo v limitovanej miere experimentovať. V Británii sú síce ceny školného prestrelené, i keď si štúdium vďaka pôžičkám môže dovoliť každý, no samotná istota príjmov pomáha školám stabilizovať financovanie.
Výrok, že „... vysoké školstvo je u nás bezplatné. Cenu nižšiu ako nula sa dať nedá“, v kontexte vzdelávania neplatí. Ak niekto chce vyštudovať vysokú školu, potrebuje na to čas, ktorý by sa dal využiť inak – teda „alternatívny náklad“ (opportunity cost), ktorý sa učí na druhej lekcii ekonómie.
Ak sa študentka alebo študent venujú len štúdiu, ako to napríklad na akademicky náročných univerzitách býva, tieto roky potrebujú nejako financovať – náklady sa tradične počítajú do ceny vzdelávania na britských či amerických univerzitách. Vzdelávanie na Slovensku teda určite nie je najlacnejšie, ako by mohlo byť, pretože relatívne málo študentov dostáva štipendiá na životné náklady.
Ekonóm Michael Spence dostal za tento opis nákladov, ktoré musí pre signalizovanie svojich schopností absolvent vysokej školy vynaložiť, Nobelovu cenu v roku 2001. Jeho teórie hovoria práve o tom, že vzdelávanie funguje ako odlišovací mechanizmus pre ľudí ochotných akceptovať náklady vzdelávania pre lepšiu pozíciu na trhu práce.
