Tajomné statusy, o ktorých nevieme, či znamenajú koniec alebo začiatok ďalšieho konfliktu. Alebo sú len prejavom ďalšieho výkyvu nálady.
Pokánie za chyby, ktoré sú súbežne interpretované ako cnosti, ktoré sa len v politike nenosia.
Igor Matovič píše melodrámu, ktorá ho čoraz viac vťahuje. Chce udržať gradáciu cez menovanie nepriateľských polien, ktoré mu hádžu do jeho štátnickej cesty. Lenže už aj obecenstvo je unavené a stráca niť príbehu.
My čo to sledujeme, už vlastne nevieme, kedy sa máme naozaj obávať, kedy je kto ohrozený, alebo či sme ohrození všetci a stále.

Rozrastajúci premiérsky menoslov neprajníkov nezodpovie otázky: máme plán, ktorý bude platiť aj o týždeň? Ak máme, kto je odborným garantom, aby sme mohli veriť, že nevznikal ako tá zlovestná diplomovka?
Ako chce vláda docieliť, aby spoločnosť bola solidárna a držala spolu, keď pomaly neprejde deň bez tlačovky, ktorá by nebola zárodkom sporu?
Ako máme dôverovať, že príčetné návrhy alebo legitímnu kritiku neprehluší boj o interpretáciu, kto je tu skutočný hrdina a kto to len stále kazí?
Prezidentka Zuzana Čaputová volala po zmene prístupu, aby „kritika nebola vnímaná ako útok“. Ak sme ho správne pochopili, premiér vo svojom statuse dnes sľúbil zmenu komunikácie. V tomto mu asi budú držať takmer všetci palce, dokonca aj jeho neprajníci.
Pandémia je dostatočnou drámou a nie je fér nechať spoločnosť hrabať sa v hromade vyjadrení, statusov a náznakov a hádať, ktoré sú myslené vážne. Ktoré sú len nátlakom na koaličného partnera a ktoré súperia s tweetami Trumpa.