Ešte si pamätáme hlasy, ktoré veštili, že Slovensko nie je pripravené na ženu prezidentku. A následne delfské predikcie, že to bude prezidentka orientovaná na zahraničie, kde nám bude robiť "progresívne" PR, no na domácej scéne ju pustia akurát tak k charite a kladeniu vencov.
Niekto by sa mohol nazdávať, že autorka sleduje prezidentkino počínanie s nekritickou úľubou, aby si prihriala feministickú vifónku. Kuvik tu má pravdu, pretože pozorovateľka tuší, že v prezidentkinom výkone ide o viac ako len o jednu Zuzanu Čaputovú.
Ide – obrazne povedané – o všetky Zuzany v republike. Pretože podľa jej výkonu sa uleje parížsky meter pre výkon ženy-političky. Je to veľmi nespravodlivé, ale už je to raz tak. Žien v politike – detto v tej vrcholovej – je málo a preto tá, ktorá sa tam vyskytne, zadefinuje svojím konaním možnosti a nemožnosti aj pre tie ostatné.
Preto sa ženy, ktoré si trúfalo myslia, že ich spoločenskej skupine prináleží nielen možnosť voliť, ale aj byť zvolená, sledujú s istým napätím, čo sa deje u Grasalkovičovcov.
