Odklad volieb prokurátora o týždeň je vzhľadom na doterajšie prieťahy len detail, ktorý väčšmi než výber najsprávnejšieho mena motivuje tiesňové volanie po koaličnej dohode.

A má svoje poctivé opodstatnenie. „Generál“, zvolený krížom spektrom a s rozštiepenou koalíciou, by zakladal budúce podozrenia až paranoje a niesol by si stigmu vypálenú na čele už z výkopu.
Kvázi ultimátum premiéra, že v prípade akéhosi sprisahania so SmerHlasom príde demisia, je síce výronom emócií, avšak stavia nutnosť zhody ako politický imperatív.
Skutočnosť, že na rozdiel od Radičovej veta na Trnku žiadny z kandidátov sa tentoraz nedá považovať za katastrofu, nehrá rolu v rozpoložení (situácii), keď čiarou medzi „my“ a „oni“ má byť práve generálny prokurátor.
Prinajmenšom jednou z čiar, už len vzhľadom na povýšenie týchto volieb na najdôležitejšiu za celé štvorročné obdobie.