Bývalá sudkyňa a toho času štátna tajomníčka, prichádza za premiérom a šéfom vládnej strany, aby sa uistila, že jej prípadná pomoc pre mafiána, ktorý sa chce dostať z väzby, je v súlade so záujmami strany.
Oznámi mu, že rieši mafiánove falošné zmenky a on namiesto toho, aby ju okamžite odvolal za pokus o ovplyvňovanie súdnej moci a nahlásil prokurátorovi, berie jej konanie na vedomie. Akoby to bola len taká denná rutina krstného otca.
Cestou tam pri sídle strany, ktorá vládla krajine, stretla skorumpovaného oligarchu, ktorý vlastne riadil políciu a časť prokuratúry.
Túto scénu, ktorá by obstála ako notorické klišé filmov z chicagského podsvetia, opísala mafiánska spojka Monika Jankovská, keď vypovedala pred vyšetrovateľom.

Priznala sa k viacerým trestným činom a väzbám na Mariana Kočnera, ktoré predtým aj verejne popierala. Aj šéf Robert Fico popieral, že by vedel o tom, ako hlboko do vnútra jeho strany siahal Kočnerov vplyv.
Ficova pozícia je v skutku náročná, lebo ani s propagandistickou kreativitou Viktora Orbána by nedokázal vymyslieť vodotesný príbeh, ktorý by ho oslobodil. Možno ešte skúsi v nejakej forme Sorosa.
Dnes je evidentné, že Kočner sa rozrastal a silnel s Ficovým vedomím, s tým, že niektoré jeho kšefty mali byť osožné aj pre Smer.
Ak by sme pripustili Ficove reči, že nevedel o Kočnerovom podsvetí a miestodržiteľovi Norbertovi Bödörovi, museli by sme skonštatovať, že bol mizerne slabý premiér, akási bábka, a vlastne neriadil a nevládol, a potom by sme sa pýtali, čo vlastne za to desaťročie robil.
Ale tejto interpretácie sa Fico v skutku obávať nemusí. Jeho najväčší problém nebude, že by ho považovali za premiéra bez vplyvu. Jeho problém tkvie v tom, že dnes už vieme, ako Smer fungoval: ako adoptovaná mafiánska rodina, kde krstný otec je informovaný, rozhoduje a schvaľuje, kto bohatne a kto končí.