Dirk Helbing je profesorom výpočtových sociálnych vied na ETH Zürich. Peter Seele je profesorom podnikovej etiky na USI Lugano.
Naša geologická epocha, antropocén, v ktorej ľudstvo formuje osud planéty, sa vyznačuje existenčnými hrozbami. Niektorými sa zaoberajú akčné plány, napríklad ciele OSN v oblasti udržateľného rozvoja. Uvedomujeme si, že by sme mali zmeniť svoje správanie, no zvyk je železná košeľa.
V preľudnenom svete sa mnohí pýtajú: „Aká je hodnota ľudského života?“ Pandémia Covid-19 znovu nastolila túto otázku strohým spôsobom: Kto by mal zomrieť ako prvý, ak nie je dostatok zdrojov na záchranu všetkých?
Mnoho vedecko-fantastických románov, napríklad Tyrania motýľa Franka Schätzinga, sa zaoberá podobnými obavami a často problém udržateľného rozvoja „rieši“ krutými spôsobmi, ktoré odrážajú niektoré z najtemnejších kapitol ľudskej histórie. Ani realita v tomto nie je pozadu.
Je lákavé myslieť si, že sa môžeme spoľahnúť na umelú inteligenciu, ktorá nám pomôže zorientovať sa v takýchto dilemách. Diskutovalo sa o témach depopulácie a počítačovej eutanázie a umelá inteligencia sa používa na pomoc pri triedení pacientov s Covid-19.
Mali by sme však nechať algoritmy rozhodovať o živote a smrti?
Čo nás učí dilema s vozíkom
Vezmime si na pomoc známu dilemu s vozíkom. Ak v tomto myšlienkovom experimente človek neurobí nič, rozbehnutý vozík rozdrví niekoľko ľudí. Ak niekto prepne vozík na inú koľaj, zomrie menej ľudí, ale jeho zásah ich predsa zabije.
Problémom, ktorý touto úlohou riešime, však nie je samotná záchrana životov. V skutočnosti sa pýtame: „Ak nemôžu prežiť všetci, kto musí zomrieť?“ A menšie zlá sú stále zlá.
