Autor je poslanec Za ľudí a predseda výboru pre európske záležitosti NR SR
Maďarské a poľské veto rozpočtu EÚ zmobilizovalo priaznivcov oboch krajín na Slovensku. Konzervatívny denník Postoj sa pustil do slovenskej diplomacie (vrátane ministra Ivana Korčoka a mňa) za to, že sme kritizovali postoj Varšavy a Budapešti (Dag Daniš, „7 dní v kocke“, 27. november).
Pripomínam, že obzvlášť veto Plánu obnovy EÚ môže vyjsť Slovensko draho - pokiaľ nebude spustený načas, nemusíme stihnúť niektoré v ňom zvažované reformy. Preto trvám na tom, že za daných okolností je kritika Budapešti a Varšavy zaslúžená a namieste.
Pozoruhodný na spomínanom článku je argument, že našich visegrádskych susedov máme napriek rozdielom a možným škodám na slovenskej ekonomike podporovať, lebo, citujem: "Predstava, že sa presadíme v elitnom klube západných krajín, ktoré budú rešpektovať slovenské požiadavky a záujmy, alebo že nás Merkelová bude pozývať na svoje stretnutia s Macronom, je naivná."
Toto je v niečom až šokujúce vyjadrenie. Spochybňuje všetko, o čo slovenská diplomacia bojovala vyše dekády rokov pred vstupom do EÚ a NATO. V podstate hovorí, že plnohodnotný návrat do Európy nie je možný, alebo – a to je ešte horšie – želateľný.
Afrika sa začínala za Pyrenejami
Tomu prvému - že nás západná Európa nikdy nezoberie ako rovných, lebo je tak mentálne nastavená – sa ešte dá ako-tak rozumieť. Sám som žil a pracoval jedenásť rokov v Bruseli, pred vstupom Slovenska do EÚ a NATO aj po vstupe. Poznám z vlastnej skúsenosti, že staršie členské krajiny sa správajú k tým z našej časti sveta s občasnou blahosklonnosťou hraničiacou s aroganciou.
V tomto sa však v ničom neodlišujeme od predošlých „nových“ členských krajín. Aj juh si prešiel presne tým istým. V čase vstupu Španielska a Portugalska francúzski diplomati otvorene vtipkovali, že "Afrika sa začína za Pyrenejami".

To však bolo pred štyridsiatimi rokmi. Dnes sú južania plne integrovanou časťou EÚ, nielen zmluvne, ale aj v hlavách ľudí a zastúpením v top pozíciách. Španiel (Josep Borrel) slúži ako vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničné záležitosti, Portugalčan (José Manuel Barroso) bol v minulosti prezidentom Európskej komisie, ďalší (Mário Centeno) je šéfom „euroskupiny“ (krajín, ktoré používajú spoločnú menu).
Chcelo to niekoľko desiatok rokov, lebo, či sa nám to páči, alebo nie, chvíľu trvá, kým si starší členovia klubu zvyknú na novopríchodzích. Veď tak to nakoniec funguje aj v bežnom živote. Skúste si predstaviť, že novoprisťahovalec do paneláka navrhne zmeny v domovom poriadku.