Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Priznám sa, že ma priťahovala. Jej oficiálna podobizeň je plochá, s aureolou lacného hrdinstva, bez rešpektu k tajomstvám dievčenskej duše. Zdalo sa mi, že v tom príbehu je viac.
Zoja Kosmodemianská, tak ma chvíľu prezývali kolegovia. Dokonca ma tak raz oslovil Václav Klaus, keď ešte nebol prezidentom a mal zmysel pre humor.
Ako predseda vlády dorazil v 90. rokoch do Moskvy. Na tlačovke pre pár českých spravodajcov v Rusku (ja a kolegovia z ČTK, rozhlasu a z ČT) sa na mňa podozrievavo zadíval: „Tak to ste vy? Predstavoval som si vás trochu inak. Asi ako Zoju Kosmodemianskú.“
Začala som o tej výraznej postave komunistických dejín premýšľať.
Pomodli sa k bombe
Tento rok na to bol extra dôvod. 75. výročie víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne síce koronavírus obmedzil na kladenie vencov, ale vojenskú prehliadku si nakoniec prezident Putin neodpustil.
Odohrali sa aj ďalšie ceremoniály. Neďaleko Moskvy otvorili Chrám ruských ozbrojených síl, kde sa dá pomodliť k jadrovej rakete alebo samopalu kalašnikov.
Vojna je vyobrazená ako vec božská, zabíjanie ako vôľa Najvyššieho. Zvrátený kult zbrane a násilia dosiahol absolútnu podobu – zbraň hromadného ničenia v kupole chrámu je výrazom úpadku viery, znásilnenej veľmocenskou ideológiou Kremľa.
O 40 kilometrov západnejšie v dedine Petriščevo slávnostne otvorili nové Múzeum Zoje Kosmodemianskej. Bude to prvé miesto, kam zamierim, keď sa zas ocitnem na ruskej pôde.
V posledných dvadsiatich rokoch je vyobrazovaná trochu rozporuplne. Samozrejme, v spoločnosti stále koluje životopis bez poškvrny, ale objavilo sa aj iné svedectvo.
Udali ju vlastní
17. novembra 1941 Stalin podpísal príkaz číslo 0428. V ňom stálo, že domy na území okupovanom Nemcami treba podpaľovať. Trebárs aj so sovietskymi občanmi. Nemci sa nebudú mať kam schovať a v ruskej zime zamrznú.
Ako podpaľačov vybrali dobrovoľníkov z radov prostých občanov. Prihlásila sa aj Zoja Kosmodemianská. Lenže ju chytili. Nie Nemci, obyvatelia okupovanej obce, na ktorú sa chystala.
Zoja bola Stalinovi bezmedzne oddaná a jeho príkaz mienila splniť všetkými silami. Víťazstvo a fanatická túžba zavďačiť sa vodcovi boli pre ňu viac ako ľudský život.
V obci Petriščevo, kde má múzeum, stihla zapáliť tri domy – rodiny Karalevovcov, Solncevovcov a Smirnovovcov. Dedinčania ju chytili a mučili. Potom ju odovzdali Nemcom.