Možno sa to niekomu nezdá, ale medzi tradície, na ktorých bola založená a z ktorých žije naša malá, no krásna republika plná šikovných ľudí, patrí aj transparentnosť.
Začalo sa to nahrávkou telefonátu medzi ministrom vnútra a riaditeľom SIS, pokračovalo diskusiami na Vazovovej, potom novinári citovali z vyšetrovacích spisov a po novom si čítame rovno prepis z výsluchu.
Takže kým v iných, menej transparentných republikách sú v trestnoprávnych kauzách s politickým presahom novinári odkázaní na náznaky a indície, u nás si rovno pozrieme, čo Monika Jankovská povedala vyšetrovateľom.
Veru, nemalo by to tak byť, ale keď je to raz vonku, nebudeme sa hrať na slepú babu. Stačí, že sa na ňu hrá Jankovská.
Aj keď sa obrníme prezumpciou neviny (čo je náročné, keď sa Jankovská podľa prepisu sama priznáva k trestným činom), nedá sa ubrániť dojmu, že bývalá štátna tajomníčka hovorí tak, aby neprotirečila preukázateľným faktom, ale ani o milimeter viac.
