Autor je teológ a spisovateľ
Skúšame to nepozerať, nevenovať tomu pozornosť, upriamovať sa na zmysluplné veci alebo si aspoň myslieť, že sa dá v týchto časoch robiť niečo, vďaka čomu majú dni zmysel, že práca dokáže prekonať hysterický nepokoj, že nie všetci musíme pozerať nekonečné konferencie s nezrozumiteľnými výpoveďami, pretože všetci majú v živote dôležitejšie veci ako sledovať štafetové zasadania v nemocnici, v dome, pred kamerami.
Všetci vieme, že situácia je náročná, nie iba pre zdravotnícky personál, ale pre všetkých, pretože to je zaťažujúce, zvyšujú sa počty psychicky chorých pacientov, ľudí umierajúcich na samotu a na bezútešnosť času, ktorý je už trištvrte roka najpomalší a nedokážu ho zrýchliť a urobiť láskavejším ani vedecké oznamy alebo politici.
Uviaznutí v zlej telenovele
A pritom, aj keď to nie je jednoduché a určite sú všetci vyčerpaní, existujú krajiny, kde sa zápas s ochorením neodohráva v permanentnej hysterickej telenovele, kde sa nemenia pravidlá, ako keď prehrávate v škôlke človeče a odrazu sa rozhodnete, že môžete s panáčikom aj cúvať.
A dokážeme pochopiť aj chyby, pretože ich robí celý svet a naozaj, v porovnaní s psychotickým Trumpom sa máme ešte stále dobre, pri ňom by sme sa vrátili počtom obyvateľstva do obdobia týždňov po tatárskych vpádoch.
A chápeme aj to, že život a smrť sú takisto súčasťou politickej hlušiny. No existuje mnoho dôstojných spôsobov ako o tom hovoriť, ale generácie slovenských politikov sa nenaučili ani jeden z nich, pretože až do začiatku tohto annus horribilis si nikto z nich nemyslel, že riadiť štát a predstierať spoločnosť je niečo viac ako poľovnícka žúrka.
Kde je jedno, či zastrelíte zviera, alebo kolegu poľovníka, pretože vždy príde Boris čistič a všetko dá do poriadku.
