Paul Ricoeur. FOTO - ČTK
Keď vyjde tento článok, uplynie už niekoľko týždňov, čo sme sa rozlúčili s Paulom Ricoeurom. Významnosť jeho myšlienok potvrdzuje množstvo článkov, ktoré vyšli v novinách a časopisoch na celom svete. Možno sa teda zdá zbytočné venovať sa tejto téme na malom rozsahu môjho stĺpčeka. No napriek tomu by som chcel hovoriť o Paulovi Ricoeurovi na úplnom začiatku a na úplnom konci.
Začiatkom päťdesiatych rokov sme zvykli s potešením čítať časopis Esprit, ktorý vydával Emmanuel Mounier, a ja som mal najradšej rubriku Journal a plusieurs voix. Boli tam krátke glosy, niekedy len postrehy o mravnosti, inokedy poznámky politického charakteru či krátke filozofické úvahy. Mám pocit, že z týchto krátkych hutných článkov som sa naučil viac než z iných dlhších esejí, a jeden z autorov, ktorých som priam hltal, bol práve Paul Ricoeur. Bolo mi čudné, že s týmto časopisom katolíckych osobností a "ľavičiarov" (veľmi svojských) spolupracuje aj protestant. No toto dosvedčuje, akým otvoreným časopisom bol Esprit, a v každom prípade sa mi spája so sotva tridsaťročným Paulom Ricoeurom, ktorého ešte nepohltili jeho filozofické problémy, ale angažoval sa aj v búrlivej diskusii.
