Autor je europoslancom za stranu Spolu/EPP
Keď pravidelne prepínate z prostredia európskej politiky do prostredia slovenskej politiky, z rozhovorov s bruselskými kolegami do rozhovorov doma v Bratislave, zo sledovania emocionálnych vládnych tlačových besied na slovenskom facebooku do prostredia európskeho politického twitteru, vnímate domáce dianie z dvoch výrazne odlišných perspektív.
A môžete vidieť priepasť, aká sa medzi týmito dvoma pohľadmi otvára.
V Bruseli sme prozápadným hlasom
Z Bruselu vidíme jasné postoje Slovenska voči Maďarsku a Poľsku, ktorým sme odkázali, že sa nenecháme vydierať v otázke právneho štátu pri rokovaniach o európskom rozpočte a fonde obnovy.
Občas presiaknu aj nádejné správy, že po ére, v ktorej boli zavraždení Ján Kuciak a Martina Kušnírová, si spravodlivosť hľadá cestu aj do našej krajiny.
Po Ficovej zahraničnej politike na všetky štyri svetové strany je osviežujúci jednoznačný postoj Slovenska voči režimu v Bielorusku, ktorý tlmočili minister zahraničných vecí, premiér aj prezidentka. Táto zostava opakovane komunikuje prozápadnú zahraničnú politiku, akú sme tu už veľmi dlho nemali. A tieto postoje uznanlivo sledujú aj moji európski kolegovia.
Keď sa však mentálne prepnem domov, na Slovensku dominujú úplne iné politické obrazy: mozaika väčších a menších excesov premiéra Matoviča, jeho viac alebo menej infantilných fotografií či pozdravov domácemu publiku ako zo školy v prírode.
Vo verejnom priestore nám chýbajú dlhodobé premiérske priority, politike dominuje miestami až absurdný stupeň mikromanažmentu a každodenná neistota pri zvládaní pandémie.
Prestrihnem zase k európskej optike: začiatkom leta sme mali online stretnutie s monitorovacou skupinou Európskeho parlamentu, ktorá vznikla po vraždách Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a venuje sa stavu slovenskej demokracie a právneho štátu.
Zúčastnil sa na ňom aj premiér Matovič. Pripojil sa, povedal svojimi vlastnými slovami, čo bolo treba, a v zásade zanechal dobrý dojem. Bol to svieži prejav premiérovej dobrej vôle po ére Fica, ktorý sa v Bruseli vždy nudil a rád sa stretom s európskymi politikmi vyhýbal.
Navyše nový slovenský premiér mal pri sebe ministerku spravodlivosti Máriu Kolíkovú. Keď jej dal slovo, veľmi presvedčivo a kompetentne predstavovala svoju víziu a reformné plány pre fungujúcu spravodlivosť na Slovensku.
Moji europarlamentní kolegovia boli spokojní a vnímam, že nás v poslednom období prestávajú dávať do jedného vreca s Maďarskom a Poľskom, čo nebývala žiadna samozrejmosť. Je dôležité, aby to tak zostalo.
