Autorka pôsobí v Ústave štátu a práva SAV a na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity, je poradkyňou ministerky spravodlivosti a spolupracovala na novele ústavy.
Keď v roku 1966 Martin Heidegger pre médiá vysvetľoval svoju predvojnovú interakciu s národným socializmom, dotkol sa aj otázky možnosti filozofie ovplyvňovať dianie vo svete. Najmä v kontexte rozvoja techniky a s ňou spojeného odcudzenia sa svetu konštatoval, že už len nejaký boh nás môže zachrániť. To, čo môžeme a máme urobiť pre záchranu my ako jednotlivci, je ostať bdelými, byť v pohotovosti.
Heideggerove slová, ako to už býva, znesú viacero výkladov. Použime ich tu ako pozadie na zamyslenie sa nad ústavnou novelou, ktorá by mala vylúčiť možnosť Ústavného súdu skúmať súlad ústavných zákonov s ústavou.
Vytiahnime si z nich spomienku na Nemecko tridsiatych rokov, ktoré bolo na viac či menej legálnej ceste za neľudskou totalitou. Práve obava z takéhoto vývoja totiž motivuje ochrancov skúmania ústavnosti ústavných zákonov Ústavným súdom.
Použime motív záchrancu, boha s malým „b“, ktorého v našom premýšľaní zastúpi Ústavný súd. Ten totiž v očakávaniach svojich fanúšikov má byť schopný zvrátiť prípadne upadajúci príbeh právneho štátu tým, že „zruší“ zlovoľný ústavný zákon.
Technickosť sveta vnímajme ako pôsobenie inštitúcií verejnej moci, lebo aj tie možno prepojiť s témou odcudzenia.
A napokon, jednotlivca nechajme jednotlivcom, ale umiestnime ho do celku občianskej spoločnosti. Všetko sa vysvetlí.
Materiálne jadro ústavy ako predstava
S témou prieskumu súladu ústavných zákonov s ústavou sa u nás prepojila téma tzv. materiálneho jadra ústavy, začnime preto ňou. Materiálne jadro ústavy má totiž zahŕňať najdôležitejšie prvky ústavy, priam identitné znaky, bez ktorých by nebola sama sebou.
Ak chceme chrániť ústavu ako takú, znie argument, že osobitne by sme mali chrániť jej jadro. To totiž zabezpečí, aby sa nám pred očami z demokratickej ústavy nestala napríklad ústavou krajiny, ktorá formálne legálne porušuje ľudské práva tých neobľúbených alebo slabších.
Koncepciu jadra ústavy tak môžeme vnímať aj ako odnož sľubu, že to, čo sa stalo počas druhej svetovej vojny, sa už nikdy viac nestane. Lebo niektoré veci na ústave nebude môcť zmeniť nikto, žiadna väčšina.
Preto, aby aj naša ústava bola chránená proti zlovoľnému ústavodarcovi, pokračuje argument, že ochranou jadra musí byť poverený nejaký orgán. Najlepšieho kandidáta na ochrancu nachádza časť doktríny aj náš Ústavný súd v samotnom Ústavnom súde.
Preto z postavenia Ústavného súdu ako ochrancu ústavnosti vyvodí právomoc súdu konštatovať, že ústavný zákon nie je kompatibilný s ústavou.
V myšlienkovom experimente sa vráťme v čase a prenesme koncepciu ochrany materiálneho jadra a existencie ústavného súdnictva do predvojnového Nemecka. Pozrime sa na univerzitu vo Freiburgu, kde pôsobil aj Heidegger, ale už nie ako rektor.
Ak by bol prijatý ústavný zákon, ktorý by zakázal pôsobenie židovských profesorov a študentov na vysokých školách, na ich ochranu by sa v spomenutej koncepcii mohol postaviť ústavný súd a celú akciu prekaziť. Nebolo by treba ani skúšať dojednávať kompromisy s nacistami zo strany vedenia fakulty, ani falšovať doklady, ani riskovať svoju vlastnú prácu, zdravie či život.
Skutočne by to však fungovalo?
Už pri tejto konštrukcii cítime, že veci napokon nebudú také jednoduché. Vysvetlíme po krátkej odbočke k praxi prieskumu ústavnosti ústavných zákonov u nás a v Českej republike.
Materiálne jadro ústavy ako vôľa
Keď pred takmer dvoma rokmi náš Ústavný súd prišiel zachraňovať identitu ústavy prieskumom jej ústavnosti, zrušil právny základ na tzv. bezpečnostné previerky sudcov.
Rozhodnutie bolo kritizované najmä z dvoch dôvodov.
