Kým sa venujeme sledovaniu Matovičovej mydlovej opery na prvom okruhu, na druhom ide artový film o právnom štáte. Kto na chvíľu prepne, čosi sa azda aj dozvie a prípadne načerpá sily pospávaním v kresle pri šume myslí iných ľudí.
Dej sa skladá z dvoch línií. Prvá sa odohráva v Bruseli s občasnými odbočkami do Budapešti a Varšavy. V menovaných metropolách vládnu posádky, ktoré sa rozhodli tváriť, že demokracia môže byť všetkým, čo chcú oni, lebo dostali dôveru vo voľbách.
Zvyšné metropoly a európske inštitúcie z tohto chápania výkonu moci znervózneli.
A po dlhom – príliš dlhom – dialógu sa rozhodli, že nebudú prácne vysvetľovať tamtým dvom či komukoľvek inému, čo sú základné pravidlá správania v demokracii. A jednoducho akési minimum spíšu.
Na nezávislom súdnictve, protikorupčnom programe či na slobodných médiách totiž nie je nič regionálne špecifické, čo by – ako korbáčiky či víno – potrebovalo výsady.
