Autorka je režisérka
V tú prvú noc ma škrabot zobudil nadránom. Bol to akoby plechový zvuk, nepravidelný, neurotický. Pozerala som na šikmú stenu nad svojou hlavou a premýšľala, či sa nejaké živočíchy bijú v odkvapovej rúre, alebo tam vietor zavial niečo chutné a ktosi si to vyškrabáva v napadanom lístí.
V druhú noc začali zvuky už po polnoci a s dvoma krátkym prestávkami pokračovali až do rána. Škrabanie, hrabanie, dokonca aj čosi, čo znelo ako kotúľanie kovovej guľôčky.
Tretiu noc som už bola podráždená, akurát, že mi to nepomohlo. Pretože tvor nad mojou hlavou si žil svoj diskopríbeh bez ohľadu na to, či som mu búchala poriskom metly o strop, alebo mu vysvetľovala, že pri svojich novorodencoch som sa kedysi vyspala viac.
„To vyzerá na kunu!“ oznámili mi traja z troch odborníkov na životné pohromy, ktorým som ráno poslala zvukový záznam nočných zážitkov.
„Kuna???“ spýtala som sa ja, obyvateľka Bratislavy, bývajúca na rušnej ulici. „A čo teraz?“
A po tejto otázke sa zrazu pred nami otvoril celý vesmír riešení problému kuny, vesmír, o ktorého existencii sme dovtedy nemali ani potuchy, vesmír všetkého, čo možno funguje a možno ani nie, pretože na jednej strane sme my ľudia, veľkí, ťažkopádni a zaťažení na nočný pokoj a na druhej strane sú malé, dravé, vrtké a inteligentné kuny.
Ak som správne pochopila, často vyhrávajú na body. Vtedy ľudia predávajú svoje domy a odchádzajú z nich, pretože s kunou tam žiť nedokážu.
Mechanika, akustika, chémia a smrad
Začali sme googliť, čítať, radiť sa. Spôsobov, ako sa zbaviť kuny, je, zdá sa, mnoho, sú však bez záruky.
„Môžem vám predať takú hmotu, tá funguje tak na päťdesiat percent. Nastražíte ju na povalu a budete dúfať, že to bude chcieť zožrať,“ povie milý pán s ťažko identifikovateľným prízvukom môjmu mužovi do telefónu. „Lenže tá kuna sa nepohybuje po povale, ona zjavne chodí v izolácii strechy,“ hovorí môj muž.
„Ach, tak to nič. Ale držím vám palce. Mňa z kuny kedysi skoro porazilo.“
