Udalosť týždňa
Vláda práva v EÚ.
Merkelová potvrdila „papierovú formu“. Neistotou kompromisu, ktorý, ako má vo zvyku, vysedela s Orbánom a Kaczynským, ešte je – v čase písania textu – čo naň povedia „sporivá štvorka“ (Holandsko a spol.) a europarlament, ktorí právny štát vo verzii blokovanej Pešťou a Varšavou postavili do pozície „len cez našu mŕtvolu“.
To, že Orbán už trúbi veľké víťazstvo, je propaganda čisto k domácemu konzumu, ale píliť uši bude kdekomu. Až po prah neznesiteľnej bolesti.
Udalosť SR
Prokurátor.
Dojmy z „najvýznamnejších volieb celých štyroch rokov“ zostávajú aj s odstupom času zmiešané. Zodpovedný nie je iba sám Maroš Žilinka, ktorý získal, po kontroverzných koaličných predohrách, vysoko nadústavné skóre v hlasovaní aj napriek faktu, že jeho vystúpenie na hearingu bolo – hovoria dôveryhodní účastníci, autor tam nebol – jedno z menej vydarených.
Nekompromituje ho ani tak kamarátstvo s osobou toxickej povesti ako banalizácia vzťahu v atmosfére, ktorá si priam pýta(la) oľutovanie, kritickú reflexiu, nie zľahčovanie.
Dôveru podkopáva aj nominácia od Sme rodina a následne ich veľmi razantné presadzovanie Žilinku aj s korunou hlasovania tej opozície, ktorá nesie na marazme celej prokuratúry historickú a nezmazateľnú zodpovednosť.
Otázku, že odkiaľ sa podpora Fica a spol. – ktorí pár chvíľ predtým prisahali, že nebudú voliť nikoho – vzala, nevyčerpáva špekulácia, že vidiac nezvratnosť volieb sa ryli do zadku Žilinkovi „pro futuro“, keďže raz (čoskoro?) môže držať v rukách ich (slobodnú) budúcnosť.
SR II
Súdna reforma.
Žiadny zázračný liek, ale Najvyšší správny súd, novo koncipovaná Súdna rada a ďalšie otvárajú priestor na veľkú dezinfekčnú akciu s vyčistením súdnictva. S perspektívou výrazne sfunkčnenej a menej úplatnej distribúcie spravodlivosti, od čoho väčší problém tento štát azda ani nemá.
Ľudské necnosti a neresti žiadna legislatíva odstrániť nedokáže, ale pokusom o ich systémovú reguláciu plní koalícia (Kolíková) jeden z konštitučných dôvodov svojho vzniku, čo by nemala zatieňovať ani nepekná procedúra, keď ministerka (zaľudia) svoju reformu zobchodovala za dôchodkovú, ktorá je tiež potrebná, ale do ústavy z nej patrí tak jedna veta, ostatné – aj tie sporné, aj menej sporné – do obyčajných zákonov.
SR III
Rozpočet.
