Bol to strašný deň. Najskôr sa konala rozlúčka s Karolom Ježíkom a večer vyhlasovali najlepších športovcov Slovenska. Aj keby som sa roztrhal, smútok som nezamaskoval.
Pekným slovom pomohli basketbalistky Ružomberka, náladu dodal kolega, tiež Karolov kamarát, dlhoročný spolupracovník. No, opil sa.
Aj mňa ťahalo, ibaže som mal problém. Bol som abstinujúci alkoholik. Karol ma prijímal v lete 1994 do SME s ráznou podmienkou – neopiješ sa.
Takže, držal som sa a snažil spomínať na krásne chvíle, na huncútstva. Často až na hranici „normálnosti“. Aj by sme ju zrejme prekročili, keby nebolo Karola.
Zodpovedný humor
Vzácny človek so zmyslom pre humor, s kombináciou príkladnej zodpovednosti, pracovitosti. Isteže, aj potrebných ambícií. Vedel kedy, čo a ako. Nie, nebola to pokakanosť, bol to zdravý rozum. A úžasná odvaha.
Začínali sme spolu v Československej tlačovej kancelárii (ČSTK) tuším v roku 1971, hoci sme sa poznali dávnejšie. Najskôr som sa skamarátil s Karolom Ježíkom starším, naším trnavským dopisovateľom.
Zvykol ma pozvať na futbal do tábora konkurencie. Podpichovanie patrilo k veci. O hrubostiach, neznášaní sa sme nechyrovali. Chodil s nami aj syn Karol, kučeravý chlapec, ktorý vedel o futbale a športe asi toľko, čo vedel asistent na fakulte telesnej výchovy.
Chytal v hádzanárskej bránke. Vraj nádejne. Ja som ho poznal z futbalu. Žiaľ, tento rok memoriál na jeho počesť z dôvodov pandémie nebol. Prvý raz od roku 1999.
S Karolom sme si dovolili viac
Na turnajoch nebol vždy v „kysni“. Beztak bol nenahraditeľný. Ak sme mali vzadu Karola, viac sme si dovolili. Lebo, ak sme niečo pobabrali, vyžehlil. Nebol hviezda, ale istota – futbalista, ktorého by tréner postavil vždy. Tak ako jeho veľký idol Karola Dobiaša.
V „četke“ nastúpil ako elév v deň, keď začal chodiť na vysokú školu. Každý nováčik musel podstúpiť starosvetské – učeň (ktorý zakladal noviny), tovariš (ktorý sa naučil písať správy) a majster.
