Autor je sociológ, pôsobí na SAV
V piatok 11. 12. vetovala prezidentka zrušenie neplatených školských obedov , proti ktorým brojí najhlasnejšie minister hospodárstva Richard Sulík a jeho strana SaS. Je to paradoxné, pretože práve liberálnym voličom, ktorí (aspoň deklaratívne) kladú slobodu na prvé miesto (a solidaritu na druhé), by mali obedy zadarmo dávať najväčší zmysel.
Na dvoch veciach sa azda zhodneme: že školská dochádzka je v Slovenskej republike povinná (desať rokov, to je suchý fakt) a že to nie je na škodu. V prvom rade to nie je na škodu pre deti, ktoré nadobudnú elementárne kompetencie a vedomosti pre úspešné fungovanie v spoločnosti a základ pre to minimum sociálnej mobility, ktorú im slovenská spoločnosť umožňuje.
Povinná školská dochádzka je napokon celkom prospešná aj pre spoločnosť, pretože zaisťuje práve základnú mieru kompetencie (napríklad gramotnosť), ktorá vytvára ekonomické, ako aj kultúrne bohatstvo krajiny.
Celok je viac ako súhrn častí, no nevzdelaní ľudia asi ťažko vytvoria úspešnú spoločnosť. V skratke, povinná školská dochádzka je celkom dobrá vec.
Ako zamestnanie pre deti
Povinná školská dochádzka je vskutku taká dobrá, že ju štát až vynucuje. Na záškoláctvo svojich detí môžu totiž poľahky doplatiť rodičia, ktorým, v prípade, že ho tolerujú, hrozí za prečin ohrozovania mravnej výchovy mládeže až niekoľkoročné väzenie (zväčša podmienka).
Hoci je teda povinná školská dochádzka v mnohých ohľadoch skvelý nápad a nástroj, nie je v žiadnom prípade otázkou slobody (preto je napokon „povinná“) – štát žiada, aby deti vo veku zhruba od 6 do 16 rokov chodili do školy a ak túto povinnosť nenapĺňajú, hrozia im aj ich rodičom konkrétne sankcie.
Deti a študenti trávia potom v škole pomerne dlhý čas, zhruba od štyroch do ôsmich hodín päťkrát do týždňa. Ten je potrebný na to, aby zvládli viac či menej ľahko stráviteľné učivo a nacvičili si zručnosti (napríklad písanie), ktoré v žiadnom prípade nie sú vrodené. Potrebujú sústredenie, snahu a tréning.
Zväčša si ešte potom niečo z učiva prinesú domov (takzvané domáce úlohy), aby sa ani mimo školy nenudili.
Rýchlosť a zdatnosť, s akou učivo zvládajú, preverujú pedagógovia zväčša sériou testov (ústnych, písomných, fyzických), na základe ktorých deti aj hodnotia – niekedy slovne, zväčša však na pomerne primitívnej škále 1-5.
O tej sme ako spoločnosť presvedčení, že dobre zachytáva rozvoj detí a študentov a umožňuje nám efektívne niekedy medzi jedenástym a štrnástym rokom života rozhodnúť o tom, kde na spoločenskom rebríčku nájde dieťa svoje miesto na ďalších šesťdesiat až osemdesiat rokov.
Inými slovami, škola je prostredie, v ktorom deti trávia pomerne dosť času nejednoduchými činnosťami, navyše pod sústavným tlakom hodnotenia, ktoré ovplyvňuje ich budúci život. Mnohé deti si nepochybne vedia predstaviť celkom inú zábavu ako učiť sa trojčlenku v nepohodlnej lavici so zle zaplateným pedagógom. Do školy však chodiť musia.
Školská dochádzka sa tak v mnohom nelíši od zamestnania. Teda až na to, že sú jej pravidlá tvrdšie, pretože dieťa sa vzdelávacej inštitúcii nevyhne, zatiaľ čo dospelý, ak má dostatočne nízke nároky či vysoké zdroje, môže slobodne zostať bez práce.
Líši sa však ešte v jednom: deti za povinnú školskú dochádzku nedostávajú odmenu.
