Od štvrtej hodiny poobede bol zákaz vychádzania, krátko predtým som len priletel na káhirské letisko. Zákazu sa tak vyhnúť nedalo, ešte ma čakala cesta do centra mesta. Cieľ: hotel Odeon kúsok od námestia Tahrír. Miesto, na ktoré sa zameriavali svetové médiá.
Každý deň sa tam konali miliónové demonštrácie, ktoré narušili zdanlivú nehybnosť arabského sveta autoritárnych vládcov. Jedným z nich bol miestny Husní Mubarak, no ten už nemal sily revolúciu potlačiť. A niežeby sa nepokúsil.
Moc už de facto prebrala armáda, ktorej hlavným cieľom bolo to, aby sa protesty nepreliali do celého mesta a aby sa von nedostávali zábery skrvavených ľudí v centre Káhiry. Tá má mať vo svete imidž mesta faraónov, nie masakrov civilistov.
Preto to obmedzovanie pohybu, neustále kontroly novinárov, ktoré som v ďalších dňoch zažil.
Taxikára som si na letisku vybral náhodne, keď som mu povedal názov hotela, nezaváhal. Dodal však, že až k nemu sa nedostaneme. Predsa len, zákaz vychádzania.
Po nejakom čase zastavil a ďalej ma viedol úzkymi ulicami. Zjavne sme obchádzali kontroly, vďaka čomu sme sa nakoniec k Odeonu dostali. Kráčal mlčky, občas len niečo zakričal na niekoho na ulici. V arabčine, netuším čo.
V hoteli mali byť ubytovaní českí novinári, s ktorými som sa mal stretnúť. „Tu žiadni českí novinári nie sú ani neboli,“ tvrdili mi presvedčivo na recepcii. Mali polovičnú pravdu – vtedy už neboli, ale krátko predtým áno. Zatkli ich a previezli na letisko, kde niekoľko dní čakali na let domov. Zo Slovenska som bol v krajine jediný.
Arabská jar väčšinou neuspela. Prečo? (otázky a odpovede) Čítajte Preč z námestia
V ďalších dňoch som zažil vojakov, ktorí si v notebooku prezerali fotografie z dovolenky, muža, ktorý pol hodiny išiel na motorke niekoľko metrov za mnou, aby videl, čo robím. Vystrašených koptských kresťanov, ktorí sa báli odplaty za podporu vzbury, a preto do kostola nepúšťali neznámych.
Pri vstupe na Tahrír ma viackrát prehľadávala armáda. „Čo tam chcete?“ „Som novinár.“ „Noviny si môžete čítať aj niekde inde,“ tváril sa mladý vojak, že mi nerozumie. Nakoniec ma pustil. O hodinu ma už z námestia odprevádzali k ďalším vojakom muži v civile.
Vojak na okraji Tahríra si len pozrel doklady a povedal, že môžem ísť. Keď som chcel pokračovať k námestiu, len sa zasmial a povedal, že môžem ísť akurát tak preč z námestia. Na ďalšie vystátie hodinového radu pred vstupom už nebol čas, blížil sa zákaz vychádzania.
Zažil som davy ľudí, ktorí vítali každého prichádzajúceho na Tahrír. Predavača nápojov na námestí, ktorý mi nápoj predať odmietol, lebo „cudzincom nepredáva“. Dal mi ho totiž zadarmo, chcel, aby sa o ich túžbe po väčšej slobode vo svete vedelo, a týmto sa mi poďakoval.
Egypt začiatkom februára 2011 bola moja prvá vážnejšia reportážna cesta vrátane začiatočníckych chýb (áno, už viem, krátke nohavice dospelí muži v Afrike nenosia). Odvtedy som bol na rôznych miestach, ale energiu arabskej jari neprekonalo nič. Aj keď stále neviem, čo to presne bolo a či ešte prežíva.
Okno do sveta
Začal to 17. decembra Muhammád Buazízi. Ako mnohí ľudia jeho generácie zažíval situáciu, že síce vyštudoval, ale bez kontaktov sa k poriadnej práci nedostane. Predával tovar na ulici, kde mu polícia denne strpčovala život.
