Láskou k slovenskému političnu poznačení pozorovatelia si to všimli už dávnejšie. Veronika Remišová sa od zvolenia za predsedníčku zaľudí pokúša o emancipáciu svojej strany, ktorá od volieb utrpela sériu jóboviek. Je to mimoriadne náročná, možno aj nezvládnuteľná úloha, čomu aj zodpovedajú výsledky.
Je to trochu ako z toho vtipu s dvoma policajtmi, ktorí zvonia s tým, že sa chcú porozprávať a majiteľ bytu im spoza dverí odkáže, nech sa teda porozprávajú. Aj Remišová takto stojí pred koaličnými dverami, búcha a dovoláva sa rozhovoru. Tiež jej nikto neotvára – a ešte sa ani nemá s kým porozprávať.
Ak si prejdeme tlačové výstupy Remišovej od začiatku povestnej horúcej politickej jesene, nájdeme dlhočizný zoznam najrôznejších výziev a návrhov, niekedy skoro v rovine ultimát. Okrem mnohého iného od septembra žiada dvadsaťtisíc PCR testov denne, od októbra konsenzus o generálnom prokurátorovi a od novembra posiela deti do škôl.