K prosbe prezidentky, aby zastavili politické spory, sa Matovič postavil ako chlap.
Výzvou Sulíkovi, aby podal demisiu, spáchal ďalšiu bizarnosť, ktorou nabíja názorom, že vláda je loď bláznov a on kapitánom. Bizarnosť nielen preto, že na otázku, že prečo neodvolá ministra hospodárstva, o deň skôr utrúsil, že čo by z toho mal.

Porovnanie zabolí, ale čo už. Taký zúfalý deficit štábnej kultúry tu nebol ani za Mečiara. V normálnych vládach premiér navrhne ministrovi odstúpiť medzi štyrmi očami, nech skončí akože z vlastného rozhodnutia, aby ho neponižoval odvolávaním. Matovič vyzýva Sulíka verejne, ale ísť do paláca s návrhom na odvolanie mu nenapadne.
Teda, zatiaľ nie. Elementárna logika však hovorí, že voľný pád preferencií OĽaNO skôr-neskôr prehovorí. Niečo ho musí zastaviť, vinník niekde musí byť, a v OĽaNO, všakáno, je nemožné si predstaviť, že by to mohol byť Matovič. A konflikty so Sulíkom, jeho odvrávania a revolty už prepisujú v klinickom obraze vlády všetky ostatné správy.
SaSexit, ktorý by „hod Sulíkom“ privolával, bohvieaké riziko nie je. Na to stačí – okrem spomienky na minulosť s Radičovou – opäť pohľad do Focusu, tentoraz na percentá SaS.