(zdroj: BEATA BALOGOVÁ)Píšem svoj vianočný text pre vás. Pre tých, na ktorých táto krajina nemyslí dosť. A pritom by mala, lebo ste vzácni.
Píšem pre staršiu paniu, ktorá nastupuje do trolejbusu s niekoľkokrát opraným rúškom, aby sa tri zastávky previezla do obchodu s lacnými potravinami.
Má na rukách krémové rukavičky. Nie preto, aby aj v týchto ťažkých časoch bola dámou alebo aby spomínala na časy, keď sa prechádzala po bratislavskom korze. Nosí ich, aby sa chránila.
Možno nemá nikoho, kto by jej pomohol s nákupom, alebo sa drží svojej rutiny, aby cítila, že sa ešte dokáže o seba postarať.
Píšem pre vyše deväťdesiatročného pána, ktorý stále číta noviny, aby sa ubezpečil, že mentálne neupadá a že ešte stále chápe realitu mimo svojho bytu.
Každý deň sa znova poteší, že je ešte živý. Cíti potrebu rozprávať svoj príbeh, aby po ňom niečo zostalo, ale takmer jedno storočie nevtesná do krátkych telefonátov. A ani elektronická pošta nezachytí jeho túžbu byť počutý, aby ten čas, čo mu zostáva, nepretiekol pomedzi prsty.
Lebo zachraňujú
Píšem pre onkológa, ktorý sprevádza stovky ťažko chorých poslednými mesiacmi ich života. Sprevádzal aj moju mamu.
(zdroj: BEATA BALOGOVÁ)V časoch, keď sa obavy znásobujú a frustrácia vyteká z človeka aj bez sĺz, sú jeho pacienti ešte zraniteľnejší. Občas mu kladú na plecia otázky, na ktoré nemal odpovede ani v ľahších časoch. Lebo s nádejou ľahkovážne neobchoduje.
On chápe najviac, aké je kľúčové, aby bola rakovina odhalená včas a ľudia nečakali na vyšetrenie týždne.
A nemôže nemyslieť na to, čo môžu preplnené nemocnice znamenať pre ľudí, ktorí zatiaľ netušia, ako urgentne potrebujú onkológa.
Zároveň, keď bolo treba, napriek tlaku a únave aj so svojou manželkou, ktorá lieči choré deti, išli cez víkend testovať ľudí na koronavírus.
Bol tam aj ďalší onkológ, ktorý rozpúšťa svoju ťažobu tak, že píše krátke básne. Chce, aby ho slovné hračky udržali na strane svetla.
Zúfalo sleduje vyjadrenia politikov a nechápe, koľko ľahkovážnosti unesú slová.
Tisícky lekárov a zdravotných sestier pracujú pod tlakom, aký scenáre Kliniky Grace a Nemocnice na okraji nikdy neobsiahnu.
Pre mnohých ľudí je tento vírus otravným obmedzením, ale pre lekárov na covidových oddeleniach sú to veľmi konkrétne snímky pľúc pacientov. Keď pľúca na obraze svietia, lekári vedia, že budú príbuzným oznamovať najhoršiu správu.
Lebo bez nich hlúpneme
Píšem pre staršiu učiteľskú dvojicu z Fiľakova. Pre slovenčinárku a maďarčinára, ktorí formovali generácie študentov na miestnom gymnáziu. Hrdo a bez skratiek.
On mi pomáhal, aby som vnímala krásu maďarčiny aj v čase, keď ju nacionalisti zaradili na zoznam nežiaducich prejavov aj pre tých, ktorí tu po stáročia žili. Ona ma podporovala, aby som písala. Aj po slovensky.
Dnes si predstavujem, ako bojujú s pocitom márnosti, keď vidia, že ich poslanie klesá na rebríčku hodnôt spoločnosti.
Píšem pre tisícky učiteľov, ktorí sa tento rok svojim žiakom prihovárali vo virtuálnom svete. V priestore, v ktorom boli často sami cudzincami a museli sa učiť, ako v ňom prenášať gestá a úsmevy, všetky poučky a príklady, ktoré mali udržať v deťoch chuť na učenie.
Hádali, kto potrebuje špeciálnu pomoc, kto rozumie a kto sa len vydeseným pohľadom pozerá do obrazovky. Učili sa, ako byť v bezpečí, ale ostať nablízku deťom.
To všetko s pocitom, že v ťažkých časoch nie sú prioritou a že štát ich občas redukuje na denných opatrovateľov detí.
Píšem všetkým tým manželom a manželkám, ktorí ostávajú s deťmi doma, lebo dovolenka alebo péenka toho druhého je dnes nepredstaviteľná.
Izbičky ako cely
“Myslím na našu schopnosť vnímať bolesť iných. Na to, že prevažná väčšina ľudí nechá v hlbokej kríze prehovoriť to najlepšie, čo v sebe nosíme.
„
Píšem tento text seniorom z domovov sociálnych služieb. Dnes tak voláme domovy dôchodcov. Starobinec je výraz, ktorý evokuje obraz chudobných odložených starčekov.
Lenže mnohí aj dnes čakajú v presne takých malých izbičkách na telefonát alebo návštevu. A tí, čo ešte čakajú, sú tí šťastnejší.
Vírus v určitom zmysle oživil obraz starobincov – lebo životy seniorov zredukoval na čakanie. Na telefonát, na záujem, na jedinú vychádzku, nejaký pohyb, možno ešte kaderníčku alebo koláčik s kamarátkou v kaviarničke, ktorá sa nezmenila na tú, kde sa nemožno doplatiť.
Myslím aj na vyše osemdesiatročnú paniu, ktorá chodila do plavárne, lebo pohyb vo vode ešte zvládala a vo svete ľahkosti sa chvíľu cítila mladá. Ale vírus zatvoril plavárne a ona sa stala väzňom vo svojej izbe.
Počula som aj príbeh o pánovi, ktorý sa v domove dôchodcov rozhodol, že z postele už nikdy nevstane, lebo už nemá prečo. Mám obavy, že ten príbeh nie je iba o jednom starom pánovi. Pomohli mu ľudia, ktorí chodili do práce, aby sa starí ľudia nestali bezdomovcami.
Bez svojej postele
Píšem aj pre bezdomovcov. Pre tých, ktorí nemajú ani izbičku, ani posteľ. Myslím na starého pána, ktorý dlhé roky čítal knihy v knižnici. Keď prišiel o domov, do knižnice sa už nedostal.
Najprv býval v malých izbách u známych alebo vo veľkých halách s desiatkami neznámych. Jedna moja kamarátka mu strážila kufre plné kníh. Asi aj teraz by čítal na lavičkách alebo pri Dunaji, ale nemôže. Dlho som ho už nevidela, ani neviem, či ešte žije.
Ale to, či mnoho bezdomovcov prežije, závisí len od empatie štátu a našej pomoci.
Toto nie je hra
Myslím aj na herca, ktorý nemôže chodiť do divadla, aby sa rozdával, a tak v sebe vláči všetky emócie, smiech aj ťažobu, hrdinstvo aj strach, dobrotu aj zlobu, trest aj odpustenie.
Podobne je na tom hudobník aj mnoho ďalších ľudí, ktorí žijú z toho, že sa nám prihovárajú z javísk.
Dávno som už nesedela v divadle. Predstavujem si, že keď nastane ten deň, sadnem si do hľadiska a s hlbokým nádychom si poviem: aj toto je naša potrava.
Myslím na šedivú paniu, ktorá sedí v pokladnici a trpezlivo upozorňuje ľudí, aby si zdvihli rúško aj na nos. Niekto si rúško napraví, niekto jej odvrkne, že či sa bojí aj za tým plexisklom.
Vnímať iných
Myslím na ľudí, ktorí zatvorili svoje kaviarne. Na tých, ktorí sedia nad haldou nezaplatených faktúr, aj na tých, ktorým povedali, že firma si ich už nemôže dovoliť.
Myslím aj na šéfov firiem, ktorí si prepúšťanie nevybrali ako ľahšiu cestu, ale ktorí vyskúšali už všetko a nezostalo im už nič iné, len poslať zamestnancov do neistoty.
Myslím na tých, ktorí nezúfali nad tým, či stihnú nakúpiť darčeky, ale rozmýšľali, z čoho zaplatia nájom a či ich rodina vôbec bude mať nejaké Vianoce.
Myslím na našu schopnosť vnímať bolesť iných. Na to, že prevažná väčšina ľudí nechá v hlbokej kríze prehovoriť to najlepšie, čo v sebe nosíme.
Lebo nie sme len rodné čísla a adresy. Sme nositeľmi príbehov súcitu a odvahy. A lásky, lebo bez nejakej lásky by väčšina ani nemala dôvod vstať ráno z postele.
