Autorka pracuje v nadácii Zastavme korupciu a na Gymnáziu C. S. Lewisa
Drahé východiarky a východniari žijúci v Bratislave,
ako každý rok prišli dni, keď odchádzate, ako hovorievate, domov. Neviem, aké to je mať dva domovy a ani to, či Bratislavu vôbec aspoň trochu za jeden zo svojich domovov pokladáte. Snívam o tom, že áno.
Viem, že tento rok je iný a ťažší, plný obáv a bizarnej snovej logistiky okolo testov. Mnohí sa nedostaneme na miesta, kde naše srdcia inak každý rok o takomto čase spočinú vo vate detstva alebo v službe lásky, podľa rodinných okolností, či sme z východu, zo stredu, alebo zo západu, a to nie je maličkosť.
Dva obrazy sveta
Tiež viem, že mne stačí ísť do vedľajšej štvrte a som za desať minút u mamy, kým u vás to znamená hodiny v aute. Neviem, aké to je nemôcť skočiť na kávu k rodičom len tak bez prípravy.
Netuším, aké to je zakaždým niekde okolo Nitry v sebe spustiť dva obrazy sveta, dva antropologické princípy, dve rôzne definície termínu úzka rodina, dva rôzne typy vzťahov k autoritám a dva líšiace sa modely hierarchickej štruktúry rodiny, dva druhy melódie v jazyku, ktoré sa v únave zvyknú nezadržateľne prekrývať, ten východný a západný.
Nikdy som nezažila, aké je to znášať od milovaných z oboch svetových strán jemné a o to lepšie do vnútorných tkanív prenikajúce výčitky, že som sa „tam“ zmenila.
Toto všetko neviem. Ale viem, čo mne a môjmu mestu prinášate, a preto sa teším, že, aj keď ste sťahovaví, po ôsmom januári sa zase vrátite a píšem vám tento list s láskou a vďakou.
S vďakou za dary
Ďakujem za vašu živosť. Ďakujeme za iskru a vulkanické zážitky s vami. Za starosvetskú vášnivú oddanosť rodine, ktorá sa vie rozšíriť na priateľov. Za slobodu veľkých gest a veľkých slov. Za láskavosť aj ostré presné smeče v nečakaných chvíľach.
Za pracovitosť, ktorá mi pripomína, že môj blahobyt je dočasný stav, ktorý nedrží bez opatery. Za vaše umenie vyživujúce vyhladnutú dušu tejto čudnej krajiny.
