Autor je scenárista a publicista
Nemocnice sa plnia, divadlá sa vyprázdnili. Ľudia z divadelnej sféry (v Nemecku i v Rakúsku) premýšľajú, či a do akej miery druhý shutdown ich umenie zmení.
Nemecký virológ Christian Dorsten sformuloval, voľne podľa Kanta, pandemický imperatív: V prípade pandémie sa správaj tak, akoby si bol sám pozitívny a človek oproti tebe patril do rizikovej skupiny.
Nemeckí divadelníci Dorstenov príkaz pol roka dodržiavali. Teraz ho vnímajú ako trest, poníženie. Pretože sa (vraj) ani v jedinom prípade nedokázalo, že sa niekto počas predstavenia v divadle nakazil.
Martin Kusej, riaditeľ Burgtheatru vo Viedni sa sťažuje: Ocitli sme sa v jednom vreci so štadiónmi, herňami a bordelmi.
Divadlo ako pokusný králik pandémie
Rozum hovorí, že kým sa nemocnice povážlivo plnia, mali by zariadenia, priťahujúce publikum, ostať prázdne. Medzi inými aj divadlá.
Nemeckí a rakúski divadelníci majú podozrenie, že sa pre politikov stali akýmsi pokusným králikom. Že politici skúšajú, čo by sa stalo, keby sa divadlo v doterajšej forme už nikdy nevrátilo.
Preto sa každý návrh „záchrany divadiel“ s cieľom zmeniť jeho postavenie v spoločnosti považuje za zradu. Aj keby vzišiel zvnútra divadla. Hoci v podobe obojstranne prijateľného kompromisu.
Napríklad Thomas Ostermeier, intendant Berliner Schaubuehne, navrhol, aby boli divadlá zavreté do konca marca, ale potom až do jesene neprestajne hrali. Aj náklady na prevádzku počas teplých mesiacov by tak boli nižšie.
Ostermeierov návrh rozzúril nielen stálych zamestnancov divadiel, ale aj tých, čo pre divadlá pracujú na zmluvu.
Zamestnanci vzápätí vyrukovali s požiadavkou „bezpodmienečného základného príjmu“. Aby ich nestihol osud divadelníkov vo Veľkej Británii. Tam už vláda tisíc divadiel, tretinu z celkového počtu, navždy zrušila.