Autorka je lekárka a spisovateľka
Pred písaním tohto komentára mi napadlo pozrieť, o čom bol ten posledný minuloročný.
„Nevieme, čo nás v tom ďalšom roku čaká a či pri nás bude niekto stáť. Ale nebojme sa,“ písala som v jeho závere. Netušila som vtedy, ako mocne nás zovrie v tomto roku práve strach.
Asi nikdy nezabudnem na marcové dusivé prázdno chodieb polikliniky plné úzkostného čakania na naše Bergamo.
Ale aj na dojemné otázky pacientov v telefóne, či som zdravá.
Na potvrdenie toho, že mať v poriadku najbližšie vzťahy a domov ako bezpečné miesto je nesmierny dar.
I na pocit bezmocnosti, ktorý sa dostavil neskôr, už nie zoči-voči neznámemu vírusu, ale voči rozhodnutiam, ktoré majú moc akcelerovať jeho šírenie. A rozkladať v spoločnosti dôveru a spolupatričnosť.
