Premiér Matovič opisuje našu spoločnosť ako pomerne jednoduchú, priam primitívnu.
Ak by sme podľa jeho statusov urobili kartovú hru, na výber by sme mali buď rolu jeho podporovateľa, ktorý na všetky spochybnenia odpovedá, že premiér to predsa myslí dobre.
Alebo ste premiérov kritik, a teda musíte byť fašista, mafián, bezcharakterný prospechár alebo užitočný idiot. Ešte sú tu karty zo staršej verzie, keď by ste mohli byť aj „múdrosráč“, „kuvik“ a „sabotérka“.
Ono sa to skôr či neskôr stalo aj kvalitnejším politikom, že svoje záujmy a zámery stotožnili s verejným blahom a dobrom krajiny aj národa. Napokon, keby toto nemali na rozume, asi by nemohli byť politikmi a zápalisto presviedčať druhých o svojej predstave.
Dôležitejšie však je, aby aj iným ponechal nárok podieľať sa na formovaní spoločnosti. A uznal, že síce ich snahy nemusia ísť nutne paralelne s tými jeho, no ešte to neznamená, že chcú rozklad a zmar.
Presne toto však Matovič sugeruje, že všetky návrhy, kritiky či výroky, ktoré nebežia jeho vôli v ústrety, musia nutne páchať spoločenské zlo („návrat Fica“, jeho druhý príchod v tele Pellegriniho, percentá pre Kotlebu či rovno straty na životoch).
