Autor je profesor na Katedre politológie FiFUK
V roku 2020 zažila Európska únia niekoľko zásadných zlomov vplývajúcich na proces integrácie. Zlomy prišli v reakcii na bezprecedentnú krízu spojenú s vírusom Covid-19, o ktorom takto pred rokom netušil skoro nikto.
Výsledkom týchto zlomov je, že do roku 2021 vstupuje zásadne iná Únia než tá, ktorú sme poznali v minulých rokoch či dokonca desaťročiach. To by sa malo odrážať aj na zmenách v tom, ako Slovensko pristupuje k svojmu členstvu v Únii.
Prvý zlom: obrat Angely Merkelovej
Vírus Covid-19 zasiahol Úniu a jej členské štáty nepripravené. Pre mnohých bolo prekvapením, aká robustná je naďalej štátnosť členských štátov Únie, ktoré napriek desaťročiam fungujúcej integrácie dokázali v priebehu dní uzatvárať hranice, zavádzať výnimočné stavy či zákazy vychádzania a vzájomne si tvrdo konkurovať pri obstarávaní potrebných zdravotníckych pomôcok na zvládanie pandémie.
Inštitúcie Únie, ktorým neboli zverené kompetencie v oblasti zdravotnej starostlivosti, sa mohli len prizerať na znovuobjavenú sebeckosť členských štátov, ktorá na jar vychádzala na povrch. Vzhľadom na lockdowny zažívali ekonomiky členských štátov bezprecedentné pády a každá z vlád sa snažila hľadať zdroje a spôsoby, ako sa s týmito hlbokými zásahmi do štátnych financií vyrovnať.
Odpovede na základe skúseností predošlých finančných kríz Grécka a iných členských krajín pred približne desaťročím sa zdali jasné: úsporné opatrenia a ordo-liberálne záchranné balíčky poskytované jednotlivým štátom cez Európsky stabilizačný mechanizmus.
Pnutia a napätia v Únii pre takto nastavené recepty sa prudko zvyšovali. Ako napríklad ukázal reprezentatívny prieskum v marci 2020, vyše 60 percent Talianov nepovažovalo členstvo v Únii za výhodné pre ich krajinu. Kritika z Talianska i iných krajín bola smerovaná proti perspektíve dlhodobého „nemeckého dohľadu“ nad talianskou ekonomikou, čo spôsobovalo silnejúce rozpadové tendencie v Únii.
Podobné hlasy sa ozývali i z iných krajín Únie – zdalo sa, že oživené nacionalizmy opäť začali získavať vplyv.
V tomto kontexte prišiel prvý zásadný zlom, a to rozhodnutie Angely Merkelovej vystúpiť z tieňa svojich predošlých rozhodnutí v oblasti politiky fiškálnej stability, ako i z tieňa politiky vlád spolkovej republiky od konca druhej svetovej vojny, založenej na odmietaní spoločného dlhu s ostatnými krajinami Únie.
Kancelárka Merkelová a prezident Macron francúzsko-nemeckou dohodou z mája 2020 vytvorili podmienky na spoločný postup členských krajín, koordinovaný Európskou komisiou pri získavaní a garantovaní spoločných pôžičiek Únie ako entity na medzinárodných finančných trhoch.
Únia takisto rozšírila možnosti vyberania úniových daní, napríklad na digitálne transakcie alebo na plastové produkty, čím sa bude z veľkej časti financovať spoločný dlh.
No a mimoriadne dôležitým prvkom dohody je aj redistribúcia finančných zdrojov tým krajinám a regiónom Únie, ktoré sú najviac postihnuté krízou – teda v mnohom pravý opak ordo-liberálnych protikrízových opatrení spred desiatich rokov.
Merkelovej správne načasovaný obrat nielen oživil ducha integrácie, ale utlmil silnejúce rozpadové tendencie a – ak sa nebránime vzletnosti - posilnil predstavu o Únii ako spoločenstve zdieľaného osudu.
Pre Slovensko, ktoré v európskej politike tradične preferuje silnú úlohu Európskej komisie a iných inštitúcií Únie, vzniká otázka, ako efektívne posilniť aj náš vplyv na rozhodnutia vlád v Berlíne a Paríži, pretože tie majú na politiky obnovenej Únie zásadný vplyv.
Druhý zlom: vytvorenie Fondu obnovy
Pretavenie spomínaných fiškálnych opatrení do praxe bolo možné i vďaka dohode o nadchádzajúcom finančnom rámci a úniovom rozpočte na roky 2021 – 2027, ktorá vznikla na päťdňovom maratónovom summite v júli 2020.
Fond obnovy Next Generation EU, ktorý bol schválený vládami členských krajín, prináša možnosť získať významné finančné zdroje na modernizáciu krajín v rôznych oblastiach, či už sa to týka zelenej ekonomiky, digitalizácie, suverenity elektronických transakcií, alebo vedy a výskumu.
Východiskom je pochopenie reality súčasnej dynamiky rastúcej konkurencie medzi globálnymi veľmocami, v ktorej sa krajinám Únie podarí obstáť jedine tak, že budú stáť jednotne a zároveň dokážu tvoriť inovácie, zabezpečiť udržateľnú ekonomickú prosperitu a určovať nové štandardy a pravidlá v globálnom prostredí.
