Autor je teológ a spisovateľ
Vo vedľajšom oddelení hodvábnych šálov a kašmírových rukavíc už zhasínali. Cez priestor nad schodami, vedúcimi do mínus prvého podlažia, ešte dopadalo svetlo zo spomaľujúceho eskalátoru, na ktorom stáli poslední japonskí turisti. Papierové baletky, zavesené pod kupolou obchodu, sa teraz jemne krútili v prachu a svetle končiaceho dňa a tieňoch, ktoré cez výklady ukladali na stolíky, skrinky a skrine s tovarom palmy z parku.
O chvíľu prídu upratovačky, metličkami prejdú najskôr po najnižších poschodiach skrinky s jesennými topánkami – medzi detskými modelmi a modelíkmi – s vysokými členkami a rovnými podrážkami na prechádzky v blate a snehu.
Keď skončia, sadnú si na stoličky na skúšanie topánok vedľa košíkov plných obuvákov a miesta so skúšobnými ponožkami a šnúrkami, ktoré strávili ďalší deň na desiatkach širokých nôh, unavených nôh, opuchnutých nôh, trochu ma to tlačí na malíčku a trochu mi zviera pätu a ešte ju cítim nad prstami, tuto, vidíte, ukazuje pani v klobúku a nemôže sa predkloniť, aby jej klobúk nespadol.
Prejde pár metrov popred zrkadlá na skúšanie topánok, pozerá sa na nohy, do zrkadla, na predavača s bradou a navoskovanými fúzmi, možno sú predsa len dobré, ešte si to premyslí a zajtra sa vráti.
Mäkké kroky v lístí
Topánka kontinentálnej veľkosti štyridsaťpäť, nemýliť si, prosím, s americkým alebo britským číslovaním, stála už druhý deň na najvyššom mieste vo výške očí. Jej zamatovosemišový členok bordovej farby nadšil krajčír na tú najjemnejšiu kožu, akú mohli v ateliéri zohnať, takú jemnú, že dierky museli robiť ihlou na štopkanie. Obuvnícka ihla by ju dotrhala.
Už druhý deň pozorovala nové priestory, luxusný obchod, do ktorého ju doviezli zo skladu, kde čakala v tme so stovkami iných modelov na cestu do veľkého mesta. Tešila sa, jej výrobca bol slávny a mohol si dovoliť svojim zákazníkom opravovať vynosené topánky. Tie, čo sa vracali na opravu plyšu alebo podrážky, rozprávali v sklade o svete, ktorý prešli, o obchodoch, kde ich ľudia chytali, ovoniavali – ako len krásne táto koža vonia – a skúšali.
Hovorili im o mäkkých krokoch v lístí, o prvej kaluži, keď sa nevedeli nadýchnuť, zatiaľ čo ich majitelia postávali na ulici so psíkom. Rozprávali im o mačkách a jazvečíkoch na návštevách, ktoré si do nich, pch, aká drzosť, pchali hlavy, chceli im vyvliecť vzácne jemné šnúrky, ako sa občas niekto pomýlil a po večierku si ich omylom obul a ocitli sa tak v inej domácnosti, medzi kroksami a havajankami, až kým pre ne neprišla pôvodná majiteľka.
