Keby to bolo možné, nabalili by sme ťažobu a tragédie do krabice s nápisom 2020, zalepili a odložili na zaprášenú povalu.
Mnohí si ku koncu roka hovorili, musíme prekráčať ešte cez tie posledné dni a potom príde lepší rok. Akoby nás mal nový dátum ochraňovať. Lenže všetko ťažké, čomu sme čelili včera pred polnocou, je tu stále s nami.
Najviac to pociťujú lekári, ktorí prvého januára vstávali do služby na oddeleniach, kde sa ťažko dýcha. Alebo rodiny, ktoré nespali, lebo dúfali, že ich blízky sa ešte zobudí a nepríde osudový telefonát z nemocnice.
Môžeme meniť len seba. V prístupe k blízkym, ale aj k širšiemu okoliu, vo vnímaní toho, čo je skutočne dôležité. Môžeme pochopiť, že toto nie je čas na sebecké gestá, radosti, ktoré je možné odložiť, a ani na popieranie vážnosti situácie.
Toto by mal byť rok zomknutia, solidarity, rok viery vo vedu, rok uzdravenia, rok nádeje, že z pandémie sa niečo dôležité naučíme, napriek tomu, že tým bolesť zo straty nezmiernime.
Mal by to byť rok potlačenia politických divadiel, ktoré vskutku len ponižujú voliča. Rok precitnutia, že v akom zúboženom stave sú naše zdravotníctvo, školstvo a kultúra, a že vedu si začíname uvedomovať, až keď sa nám minuli politické slogany.
Napriek ťažkej úlohe, ktorej stále čelíme, 2021 môže byť rokom nádeje.
Bude to záležať od krajiny, od toho nakoľko pochopila vážnosť vírusovej situácie. Takže na začiatku bola prosba pre každého, kto má koho chrániť: ostaňte doma, verte odborníkom a vede, dajte sa zaočkovať, keď sa pre vás tá možnosť naskytne, chráňte svojich blízkych a aj zdravotníkov.
