Ľahko sa uznesieme, že politizácia Lučanského samovraždy je hyenizmus. Nezávisle od dolovania politického kovu Smerom a jeho Hlasom, incident má potenciál podmínovať dôveru v hlavný chod vládneho programu, ktorým je rozluka zločinu a štátu.
Blesková demisia šéfa väzenstva sa interpretuje ako príklad vyvodenia „politickej“ zodpovednosti, avšak Milan Ivan politikom nie je a nebol. Jeho krok sa dá čítať aj ako priznanie pochybenia, ktoré verbálne nepripúšťa, ale ešte môže vyliezť na svetlo.
Názor znalcov prostredia, že ak väzeň urobí samovražedné rozhodnutie, tak čas i spôsob si vždy nájde tak, že ani najostražitejšia dozorcovská jednotka mu vo vlastnej skaze nezabráni, tak všeobecne sedí.
Lučanský však nebol žiadny „väzeň-milión“. Podozrenie zo suicidálnych sklonov po údajne náhodnom zranení spred dvoch týždňov volalo s veľkou naliehavosťou po viac než psychologickom vyšetrení. Teda buď po spoločníkovi v cele, alebo monitoringu 24 hodín denne.
