Ak sa raz pamätníkov budú pýtať, prečo to dopadlo tak, ako to dopadlo, alebo ak raz budú skúmať, prečo pandémia na Slovensku prebiehala tak, ako prebiehala, dospejú k jasnej odpovedi: hovorili sme si, že buďme ľudia.
Pandémia to však len znásobila, je to leitmotív existencie tejto krajiny, argument, ktorý všetko prebíja, ospravedlnenie toho, ako sa k sebe správame a ako si robíme, čo chceme. Tri desaťročia v duchu toho istého hesla: Veď buďme ľudia.
Keď sa o niekoľko desaťročí niekto naozaj rozhodne, že si urobí doktorát na výskume toho, prečo sa jedna malá krajina v Karpatskej kotline nikdy nevymotala zo začarovaného kruhu vo svojej vlastnej hlave, nevyhnutne stále narazí na tú istú odpoveď: lebo ľudia to, že sú ľudia, používali na ospravedlnenie úplne všetkého. A krajina sa nikdy poriadne neposunula vpred.
Do vlastného hniezda
Zoberte si toto: v niektorých obciach a mestách po celom Slovensku boli počas lockdownu otvorené kostoly napriek tomu, že to bolo zakázané spôsobom, ktorý sa nedal nepochopiť. Aj tak sa však na Nový rok stovky ľudí, mnohí z nich starí a mnohí bez rúšok, zišli v uzavretých priestoroch, a potom sa vybrali do svojich obydlí a tam žili šťastne, až kým nepomreli.
A keď ste sa snažili zistiť, ako je to možné, polícia povedala, že to hygienička, hygienička povedala, že ona v žiadnom prípade, Konferencia biskupov povedala, že to farári asi nepochopili, no a farári povedali, že to pomocný biskup – pretože tu zrejme máme štát v štáte a pomocný biskup je viac ako vláda.
A keď o tom jeden človek nakrútil video, tak mu v prvom rade nadávali, že je Bratislavčan, teda cudzinec, ale zároveň mu nadávali, že jeho otec je odtiaľ a on je teda jeden z nich, tak prečo si kadí do vlastného hniezda. V lepšom prípade zradca, v tom horšom udavač, had na prsiach, ktorý škodí vlastným.
Pretože – nie sme azda ľudia? Čo zabudol, odkiaľ vyšiel? To už sme naozaj takí zvlčilí a tak nás zmenili tieto moderné časy, že sa ľudia nemôžu zísť a navzájom sa nakaziť a niektorí potom zomrieť? Veď buďme trochu ľudia, chápme sa.
“Tridsať rokov si navzájom hovoríme, že sa máme chápať a máme byť ľudia. Pokuta? Pán policajt, veď buďte človek. Pustený vlek? Pán redaktor, veď ma chápte. Omša? Buďme ľudia. Premiér? Taký je, veď ho chápme.
„
A tak to je. Človek, ktorý upozorní, že existujú nejaké pravidlá a tie sa nedodržiavajú – nie v bežnej prevádzke, ale vtedy, keď ide o život –, je zradca, udavač a eštebák a treba mu nadávať, až kým to nezmaže. Veď buďme trochu ľudia.
Ak by to inak prebiehalo, inak by to aj dopadlo
A premiér je zo všetkého najviac prekvapený a urazený, hoci premiér nemá čo byť prekvapený ani urazený, lebo ak sa do funkcie prišiel urážať, tak v tej funkcii nemá byť.
Namiesto toho povie, že ak by sa ľudia počas sviatkov neboli správali tak, ako mu všetci hovorili, že sa správať budú, nemuselo to dopadnúť tak, ako to dopadlo, ale mohlo to dopadnúť inak.
