Autor je sudca Súdneho dvora Európskej únie
Kolíkovej súdna mapa je odvážny projekt na zreorganizovanie ťažkopádnej a skorumpovanej justície. Zaslúži si dôveru a podporu sudcov.
Novú súdnu mapu treba chápať v súvise so spoločenským poslaním sudcovského remesla a s úpadkom dôvery slovenskej verejnosti v súdnictvo a úsilím o jej znovuzískanie.
Vstúpim do diskusie v ôsmich obrazoch.
Ticho okolo korupcie
1. V jednom z nedávnych rozhovorov ministerka spravodlivosti Mária Kolíková povedala v podstate toto: "Nekriminalizujem sudcov. Nová mapa súdov však pretrhne korupčné väzby. Ak má niekto vychodené chodníčky k sudcom, tak tým, že zväčšujeme obvody, bude viac sudcov na náhodný výber a cesta k vybavovaniu bude ťažšia." (SME, 27. 11. 2020).
V rozhovore ministerka reagovala na to, že niektorí sudcovia sa k jej súdnej mape vyjadrujú s obavou. Ich obava je však do istej miery legitímna. Väčšina poriadnych sudcov sa cíti neodôvodnene postihovaná za niekoľko pochybných sudcov.
Dotknutým sudcom prekáža, že v dôsledku novej súdnej mapy, ktorá okrem iného zruší existujúce krajské súdy a vytvorí ich v inom územnom obvode, budú musieť dlhšie dochádzať do práce (čo je inak bežným javom v členských štátoch EÚ aj pri sudcovskom povolaní), a tým strácať čas, ktorý teraz využívajú – niektorí už s vypätím síl - na to, aby ich sudcovský rozhľad a výkon nezostal na provinciálnej úrovni.
Ale ich základným postojom k informáciám o korupčných prejavoch v slovenskej justícii sú len dištancujúce sa vyhlásenia bez hlbšej individuálnej a kolektívnej sebareflexie.
Nevšimol som si, že by sudcovia vyšli s vlastným protikorupčným návrhom. Vyzerá to tak, akoby sa ich šok, do ktorého sa dostala slovenská verejnosť v dôsledku vynorenej sa korupcie v justícii, vôbec netýkal.
Prečo tá nevšímavosť? Prečo nereagovali? Pretože to, čo videli alebo o tom počuli, či len tušili, bolo málo a dalo sa s tým žiť a povedľa takéhoto správania aj súdiť?
S dôrazom na špecializáciu
2. Nová súdna mapa nemá len protikorupčný náboj. Sleduje, a to predovšetkým, zvýšenie odbornej zdatnosti sudcov, zlepšenie ich profesionálnej spolupráce a spoluzodpovednosti za stav súdnej agendy, čo je predpokladom riadneho a efektívneho výkonu spravodlivosti. Dôraz sa preto kladie na ich špecializáciu.
Dotknutí sudcovia ju však neprijímajú. Majú pravdu v tom, že dlhodobá úzka špecializácia môže viesť k ich odbornému stagnovaniu. Navyše vytvára sudcovský stereotyp, ktorý nadšenie pre spravodlivosť nerozsvieti.
Uvádzaný problém špecializácie je však otázkou jej konkrétneho praktického uplatňovania, a nie podstaty jej princípu. Špecializácia sudcov je teda o dvoch praktických otázkach: o rozumnej vnútrosúdnej rotácii sudcov v rámci súdnych agend a o pestovaní nadšenia pre spravodlivosť.
Diletantstvo sudcu je totiž pri rozhodovaní rovnako škodlivý jav ako jeho korupčný potenciál.
Prirovnal by som sudcovské remeslo z pohľadu požadovaného majstrovstva k športovým viacbojom, napríklad k atletickému desaťboju. Desaťbojár má istotu vo víťazstvo len vtedy, keď pri každej desaťbojárskej disciplíne preteká fair play a jeho športový výkon dosiahne maximálny počet bodového ohodnotenia. Napokon, aj desaťbojári prechádzajú dlhšími obdobiami špecializácie, ktorú si vyžaduje zvládnutie špecifickej techniky tej-ktorej desaťbojárskej disciplíny.
Nová súdna mapa obracia pozornosť verejnosti na podstatu a význam sudcovskej funkcie v demokracii. Na to sa zameriavajú aj moje nasledujúce obrazy.
