Autor je učiteľ a spisovateľ
Kam až majú zájsť niektorí ľudia so svojou hanebnosťou, aby ich ostatní úplne prestali počúvať? Aby ich slovám, napríklad preto, že sú to takmer výlučne zlomyseľné lži, neprikladali žiadny nadbytočný význam.
Ak predsa niekto sám nemôže už ani náhodou veriť tomu, čo hovorí, prečo by sa tým ktosi iný mal zaoberať? Zasadzovať to do akéhosi kontextu a čosi z toho ešte nebodaj vyvodzovať.
Jasné, že cieľová skupina takých ľudí sa vždy nájde, kľúčové však je, ako k nim pristupujú tí, pri ktorých sa dá predpokladať, že si aj v ťažkých obdobiach dokážu udržať aspoň zvyšky príčetnosti. Popri elitách (sic!) by to mohli byť trebárs ľudia v médiách, práve tu sa však dostávame na tenký ľad. O ktorých médiách sa ešte dá hovoriť ako o príčetných, pravda?
To, čo napríklad jeden kvázi štandardný plátok v súvislosti s Lučanského samovraždou dovolil bez jedinej kritickej výhrady predviesť bývalému novinárovi Žitnému, v podstate ani nemohol korunovať nikto iný ako Flašík.
Nebolo už žiadnym prekvapením, že na sociálnych sieťach sa s nimi okamžite začala predbiehať celá dezinfoscéna vrátane parlamentnej opozície, ktorá je ako celok už dávno jej neoddeliteľnou súčasťou.
