Vo všetkej piete a úcte k smútku rodiny je celkom namieste otázka, z akého titulu bola udelená výnimka, ktorá v situácii pandemickej kalamity umožnila na Lučanského pohrebe stokrát početnejšie auditórium - šesťsto ľudí – ako povoľuje nariadenie hygieny.
Aj keď odhliadneme od Judáša, ktorý padá ako veľký tieň na zosnulého a jeho príbeh, čím je tento generál stokrát dôležitejší a smútiaci pozostalí po ňom vyvolenejší než ktorýkoľvek iný nebožtík a jeho najbližší, ktorých môže byť na poslednej rozlúčke maximálne šesť?
Odpoveď, ktorú nedostaneme od Mikasa ani Matoviča, je len ďalšou z indícií, že štátna moc sa pokakala z Lučanského kauzy, ktorá nabrala na internete dynamiku takmer hybridnej vojny proti Kolíkovej a koalícii.
Výnimka je absurdná, pretože ani bývalá kariéra v akokoľvek vysokej funkcii, ba ani angažmán (účasť) v Judášovi nezakladá vyššiu hodnotu života ani smrti žiadneho človeka.
O Lučanského odkaz sa ešte zvedú boje, lenže ako symbol absurdít a nepodložeností lockdownu po slovensky (matovičovsky) má už miesto isté.
