Autor pôsobí v Centre pre bioetiku na Univerzite Cyrila a Metoda v Trnave
Veľa sa dnes diskutuje o otázke, či pandémia nie je len zámienka, aby boli porušované občianske práva a slobody. Ako napríklad sloboda voľného pohybu, zhromažďovania, vzdelávania sa (zavretie škôl) či právo odmietnuť nosiť rúška, dať sa testovať, či očkovať.
Pre mňa však otázka nestojí, či tieto obmedzenia sú, alebo nie sú v súlade s legislatívou, ale či sú eticky prijateľné.
Tvrdím, že aj krajné riešenie, ktorým by bolo povinné očkovanie proti koronavírusu, je eticky v poriadku aj napriek tomu, že jedným z hlavných princípov bioetiky je sloboda rozhodovať o svojom tele a svojom zdraví. A to aj keby to malo znamenať jeho ohrozenie či dokonca vlastnú smrť.
Bioetiku neformovali pandémie
Nie som politik, ale bioetik. Mám to privilégium, že nemusím posudzovať opatrenia proti koronavírusovej pandémii na základe toho, či sa to bude páčiť voličom. Nepotrebujem desaťtisíc lajkov na facebooku, aby som odporučil svojim najbližším dať sa zaočkovať proti covidu-19.
Ako bývalý mikrobiológ, ktorý pôsobil v biomedicínskom výskume takmer dvadsať rokov, viem, že neexistuje lepší spôsob ako zlikvidovať túto pandémiu, než je masívne a celosvetové očkovanie bezpečnými vakcínami. A také vakcíny sú podľa vedcov a kompetentných regulačných orgánov teraz k dispozícii.
Stretol som sa s názorom pražského kolegu bioetika a tiež lekára a teológa pôsobiaceho na Univerzite Karlovej, že nútiť niekoho nosiť rúška, dodržiavať sociálne odstupy, ísť na testy či do karantény, pretože je to dobré pre ostatných (kolektív), je škandál prvého stupňa, o ktorom sa bude písať o dvadsať rokov neskôr v učebniciach lekárskej etiky ako o etickom zverstve.
Tento postoj prezentoval v blogu určenom širokej verejnosti. Neviem koľkých z takmer 20-tisíc čitateľov presvedčil, mňa však šokoval. Napriek tomu, že s ním zásadne nesúhlasím, ako bioetik vlastne rozumiem, čo ho k tomuto názoru priviedlo.
Zjednodušene povedané, keď vznikala bioetika ako nová vedecká disciplína, ktorá sa vyvinula z lekárskej etiky v 60. a 70. rokoch minulého storočia, aby skúmala etické otázky v medicíne a biomedicínskom výskume, zdalo sa, že problematika nebezpečných infekčných chorôb vďaka vakcínam a antibiotikám patrí minulosti.
Tento optimizmus pramenil z úspešného eliminovania vírusu pravých kiahní v roku 1977 (posledný zaznamenaný pacient) vďaka premyslenej celosvetovej stratégii očkovania. Pričom len v samotnom 20. storočí stihlo dovtedy na kiahne zomrieť 300 až 500 miliónov ľudí.
Žiaľ, tento prehnaný optimizmus spôsobil, že etické aspekty infekčných chorôb pri definovaní základných princípov bioetiky zostali bokom a populačný etický aspekt sa do bioetiky v jej počiatkoch nedostal.
Bioetika sa sústredila na individuálneho pacienta, na posilnenie pacientovej autonómie, na slobodu jeho rozhodnutí a na to, aby hlavné slovo mal vždy pacient a lekár ho musel rešpektovať (informovaný súhlas), a to aj v prípade, že sa pacient rozhodne nesprávne (napr. úplne odmietne liečbu) a poškodí si tým svoje zdravie či v dôsledku svojho rozhodnutia dokonca predčasne umrie.
V zmysle: moje telo, môj život, moje rozhodnutie.